FOOLS || l.s. - slovak

XXIII.

Ako každý rok, aj tento sa Louis zbalil a vyrazil naspäť do rodného mesto hneď ako sa začalo schylovať k Štedrému dňu. Vždy ho veľmi prekvapilo to ticho, ktoré všade vládlo. Možno len sneh na záhrade domu pohltil všetok zvuk, ale Louis mal pocit, že počuje aj najmenšie zavŕzganie. Celý rok strávil v obklopení veľkým množstvom ľudí. Na koncertoch kričali a spievali fanúšikovia, na uliciach sa za ním šíril zvuk fotoaparátov a v kluboch mu hlasná hudba trhala ušné bubienky. Preto keď sa vrátil na miesto, kam sa bude vždy vracať, mal pocit, že vstúpil do nejakej bubliny, kde vládol pokoj, ticho a láska.

Žil v dvoch rôznych svetoch. Zakaždým ho trochu prekvapilo, keď sa do jedného z nich vrátil.

So Štedrým dňom sa blížili aj Louisove narodeniny a on sa  neskôr po nich pristihol ako na seba v posledný decembrový deň pozerá do zrkadla. Stál v kúpelni domu jedného z jeho kamarátov, už ďaleko od domova a vo svetle lampy nad ním si prezeral svoju tvár. Prezrel si svoje oči, čelo, líca, celú tvár. Zdalo sa mu, že mu pribudlo pár vrások, ale v slabom svetle si nebol istý.

Na vine mohol byť rovnako aj jeho pocit, že za posledných šesť mesiacov zostarol o dva roky. A síce mal len 23 rokov, cítil, ako na neho padá ťažoba sveta.

Znovu bol o rok starší, ale necítil sa ani o trochu múdrejší. Zdalo sa mu, že celý rok, celé roky chodí v kruku, po tých istých miestach, kde sa už raz ocitol a robí veci, ktoré kedysi už urobil.

No tentoraz sa na svojej ceste potkýnal na prekážkach, pri čom sa domnieval, že neustále niečo stráca. Stratil svoje destvo, teraz stráca Zayna.

Pri myšlienke naňho si spomenul na ich rozhovor z pred pár dní, keď mu Zayn zavolal, aby mu poprial všetko najlepšie k narodeninám.

A Louisove srdce pukalo.Pocit, ktorý cítil pri rozhovore sa nedal opísať. Srdce mu zvierala bolesť, ktorá ho drtila a on nemohol dýchať. Strácal najlepšieho kamaráta. Tak ako sa každý večer nemusíme strachovať, či zajtra znovu vyjde slnko, ani Louis sa nemusel každý deň báť, či Zayn ude pri ňom. Pretože vždy bol, keď ho potreboval.

Až pokiaľ sa to nezmenilo.

Preto sa Louis mal radšej každý deň uisťovať, či bude Zayn pri ňom aj naďalej. Neprekvapilo by ho potom tak veľmi, keď by zistil, že nebude. Pri strácaní Zayna si uvedomil, že stráca aj samého seba.

Z myšlienok ho vytrhlo zaklopanie na dvere.

,,Louis, si tam?"ozval sa Louis kamarát spoza dverí

,,Áno, vydrž,"

,,Len som ti prišiel povedať, že o polhodinu je polnoc,"

,,Dobre, hneď prídem,"

Rukami si zotrel slzy sa pokúsil sa na seba v zrkadle usmiať.

Odomkol dvere a vyšiel na chodbu, po ktorej sa šíril zvuk hudby a z prízemia mohol počuť hlasy veľkého množstva ľudí. Kráčal pomaly, so sklonenou hlavou nasledoval zvuky, ktoré ho doviedli do obývačky plnej ľudí, ktorích poznal, ale ktorí boli zároveň cudzími a nemohli zaplniť prázdnotu v jeho srdci. V ich prítomnosť strávil zvyšok času, ktorý ho delil od Nového roku.

A keď sa konečne ručička hodiniek priblížila k dvanástke, všetci vyšli von na záhradu. V studenom vzduchu sa triasol a jeho dych sa premieňal na paru, no v atmosfére, ktorá mu vládla v mysli, to vnímla len sčasti. Na nebi sa objavovali prvé ohňostroje a onedlho aj oni začali odpočítavať sekundy do polnoci.

Louis sa posledný krát bezradne pozrel okolo seba hladajúc v dave známu tvár, no zistil, že zostal sám. Zrazu nezáležalo na tom, že bol slávny alebo bohatý, v záverečných momentoch roka zostal sám. Ten fakt nemohli ovplyvniť ani všetky peniaze, ktoré vlastnil.

Nastala polnoc. Nebo zaplnili ohňostroje zatiaľ, čo pod nimi Louis stál a hľadel na ne a sledoval ako sa objavujú nové farby a miznú a prichádzajú ďalšie.

Všetci okolo sa objímali a bozkávali a navzájom si priali všetko dobré.

,,Šťastný Nový rok!" zakričal mu do ucha neznámy hlas a on tam sekudnu stál, než sa obzrel vedľa seba. Vedľa neho stálo mladé dievča s úsmevom na tvári a iskrami v očiach, výraz jej tváre prezrádzal absolútne šťastie a na okamih Louis pocítil obdnutie závisti v srdci. Na miesto opätovania jej želania jej položil otázku.

,,Prečo je Nový rok vždy tak trochu aj smutný?" opýtal sa dievčaťa vedľa seba.

Ona len pokrčila plecami a o moment neskôr odpovedala.

,,Je ťažšie niečo pustiť ako držať,"

Hanna