Louis a Harry mali svoje hniezdočko lásky, ako to chlapci zo skupiny radi nazývali.
Bol to skromný byt na konci mesta, na mieste úplne ukrytom pred zrakmi ostatných. Kedykoľvek toho všetkého mal jeden z nich po krk, vždy našli spôsob, ako sa tam dostať - načas a nepozorovane.
Ich vzťah trval už dobrého pol roka po tom, čo si navzájom dali druhú šancu.
Louis ešte vždy predstieral lásku k Eleanor a Harry musel mať povesť najväčšieho sukničkára aký kedy chodil po zemi, len aby nevzbudili pozornosť. Neprekážalo im to až tak, akoby možno malo. Už sa poučili a stačilo im, že sú spolu. Že ten druhý tam stále je.
Harry nahral sólovú pieseň a týžden po tom, čo sa dostala vonku, si ju Louis na tomto mieste osamote vypočul.
Veľmi sa mu páčila a v slovách cítil, že je v tom ich spoločný príbeh. Počúval ju a spomínal na ich rôzne spoločné zážitky.
Keď sa pieseň chýrila ku koncu, Louis zosmutnel. Po líci mu stiekla slza. "Nikdy ťa nenechám odísť, Harry," povedal potichu.
Nemohol tušiť, že spomínaný už dosť dlhú chvíľu stojí za ním.
Nevšimol si, kedy vošiel.
Harry počkal, kým jeho vlastný hlas dospieva a priblížil sa k svojmu priateľovi.
"Presne v to dúfam, láska," zašepkal, pery v jeho vlasoch.
Louis sa prudko otočil, mierne v rozpakoch z tejto situácie. Harry si všimol jeho rumenec a zasmial sa.
Louis sa tiež váhavo zachichotal, no situácia vzápätí zvážnela.
"Je to teraz ťažké, však?" opýtal sa Harry, narážajúc na čoraz väčší nátlak verejnosti, a bohužiaľ - aj ostatných členov skupiny.
"To teda. Niekedy... mám chuť odísť," zamrnčal Louis.
A po chvíli: "zvažuješ sólovú kariéru, Harry?"
"Jediné, čo chcem, je byť s tebou," povzdychol si smutne.
Louis sklonil hlavu, aby Harry nezazrel slzy, ktoré sa mu tisli do očí. Boli tam z dôvodu, že opäť začal premýšľať, či by nebolo ľahšie to s Harrym ukončiť.
Ten ho prinútil pozrieť sa naňho.
"Sľubujem, že jedného dňa nájdeme spôsob, ako z toho vonku."
"Nesľubuj, čo nemôžeš splniť."
"Nie, myslím to vážne, Louis. Už ma to celé takto nebaví!" zvýšil hlas.
"Vydrž, Harry. Musíš vydržať," Louis zaťal päste.
Harry si namiesto odpovede pokľakol k posteli, na ktorej Louis sedel a vzal mu ruky do svojich dlaní. Chvíľu si pozerali do očí, bez slov. Ich láska bola priam hmatateľná, a situácia, v ktorej sa nachádzali, neriešiteľná a zúfalá.
Harry si zrazu podvedome siahol do vrecka, no to, čo tam hľadal, nenašiel. Všimol si Louisov prekvapený pohľad a na jeho zdvihnuté obočie začal rozprávať: "Pamätáš, keď sme spolu prvýkrát chodili?"
Louis sa usmial. "Akoby som mohol zabudnúť?"
Harry sa nenechal rušiť a trochu nervózne vybľabotal: "Vtedy som kúpil prsteň."
Na chvíľu stíchol a celý stuhnutý Louis zadržal dych, pretože toto nečakal.
"Chcel som ti ho dať, ked nadíde ten správny čas požiadať ťa o ruku," nadýchol sa Harry, "no keď si odišiel," zatriasol sa mu hlas, "myslel som, že ten čas tu bol a že už sa nevráti. Ja... zničil som ho."
"Bol pekný?" opýtal sa Louis smutne.
"Že či," prikývol Harry, "bola to typická mužská obrúčka v striebornej farbe - samozrejme, prispôsobená na tvoj malý prst," zasmial sa, keď si všimol Louisovo zamračené obočie a pokračoval: "V jej strede bol tenký diamantový pásik vo farbe," usmial sa, "tvojich očí. To ho robilo trochu ženským, ale viem, že by sa ti páčil.
Po našom rozchode som zvykol len tak sedávať na balkóne, prevaľujúc ho v dlani a sledoval som, ako sa zľahka leskne a mení farbu ponorený v lúčoch slnka," z toho pohrúženia do spomienok sa mu na čele vytvorila vráska,
"No a raz," pokračoval po chvíli, "som sa odviezol autom ďaleko za
mesto na jednu čistinku -je tam krásne, raz ťa tam zoberiem- a v návale zlosti som ho zahodil do rieky," stíchol.
Louis potichu čakal. Vedel, že Harry ešte neskončil, a pamätal si, ako nerád rozprával takéto prejavy, a tak mu nechal čas, nech svoje myšlienky premení na slová.
"V tom období som chodil s Taylor ale ver mi, vôbec som nebol šťastný. Strašne -strašne- si mi chýbal."
"Harry," oslovil ho Louis, pozerajúc sa na neho s takmer otcovskou láskou odrážajúcou sa mu v tvári.
Harry vyzeral, že tento pohľad mu dodal silu pokračovať:
"Ale raz ti zoženiem prsteň, ktorý budeš môcť hrdo nosiť po zvyšok svojho života," povedal potichu a pohladil ho po líci.
Zachytil slzu dojatia, ktorá mu po ňom stiekla, nadýchol sa a dokončil:
"Vieš, chcel by som... sa s tebou zasnúbiť. Sme si súdení, vieš to, však? Jedného dňa, keď toto všetko skončí, budeš... budeš so mnou šťastný, to ti môžem sľúbiť."
"Nikdy som o tom nepochyboval, Harry. Si to jediné, čo som kedy chcel."
"To znamená," hravo zažmurkal Harry, "že tvoja odpoveď je áno?"
Louis sa zasmial. "Čo by si povedal," provokoval, "kebyže poviem nie?"
"Zvádzal by som ťa dovtedy, kým by si mi nepovedal to, čo chcem počuť," predniesol pevne a Louis nepochyboval, že to myslí vážne.
Usmial sa. "Tak už vstaň," pomohol mu na nohy a usadil ho k sebe na posteľ. Obkročmo sa naňho posadil.
Za iných okolností by Harry zareagoval vášnivo, no teraz ho len objal okolo pása, priťahujúc si ho k sebe.
Louis bol rád, že sa na neho hneď nevrhol a nerobil na neho nátlak. Takto bude jeho odpoveď úprimná.
Naklonil sa k človeku, ktorého miloval, a centimetre pred jeho perami zašepkal jediné slovo.
Layla
YOU ARE READING
FOOLS || l.s. - slovak
Fanfiction"Harry," osloví ma, pozerá sa na mňa ľadovými očami, ktorým zakázal prejaviť akékoľvek city. A ja neviem uhnúť pohľadom, aj keď sa snažím. "Musím ti niečo povedať." A potom, aj keď ešte nie je čas, viem, že to príde. Presne viem, čo povie. "Je to u...
