FOOLS || l.s. - slovak

XIX.

Tej noci išli Harry a Louis do postele šťastní a krátko na to zaspali. Spali pokojným a plynulým spánkom. V Louisovej hlave sa však premiental sen, ktorý neskôr na druhý deň ráno podrobne prerozprával Harrymu.

V jeho sne stál uprostred lesa. Les bol husto porastený ihličnatými stromami, ktoré boli vyššie ako čokoľvek v okolí a týčili sa hore k modrej oblohe. Boli sa tak vysoké,až sa Louisovi zdalo,že sa dotýkajú bielych oblakov. Zem bola pokrytá opadaným ihličím a vetvičkami. Pomaly začal kráčať, nakračoval pomedzi stromy pričom sa rozhliadal po krajine, pri letmom pohľade na zem si uvedomil,že je bosý.

Jeho chôdza sa však zrýchľovala až napokon vyústila do behu. Bežal dlhú dobu, vyhýbal sa malým kríkom a preskakoval vytŕčajúce konáre zo zeme, všetko okolo neho sa mihalo.

Dôvod prečo bežal mu do neznámy, do chvíľe,kým sa neobzrel ponad plece. Za sebou uvidel utekal piatich či šiestich psov.Nie,keď sa lepšie pozrel,zistil,že sú to vlky.

Držali sa v tesnej blízkosti za nám a čoraz viac sa približovali. Ich ostré zuby žiarili v lúčoch slnka, ktoré prenikalo cez husté konáre a ich oči v prítmí lesa svietili. Chcel otočiť hlavu vpred a zržchliť svoje tempo, no v krátkej nepozrosnoti sa mu noha zasekla do koreňa stromu a on padal tvárou dolu na zem. Vystrčil pred seba ruky, aby zmiernil pád, ktorý mu aj tak vyrazil dych. Za ten čas sa vlky priblížili, tak, že zreteľne počul našlapovanie láb na zem. V poslednej chvíli sa mu podarilo rýchlo vstať. Nohy sa plietli a vlk, ktorý bol pri ňom najbližšie mu tesákmi zahryzol do okraju trička. Louis utekal. Utekal a bol si istý, že v živote nebežal rýchlejšie. Utekal a stromy okolo neho ubúdali. Do očí mu udrel ostrý jas slnka, ktorý ho na moment oslepil a zrak sa mu zaostril práve v čas, aby zastal. Pred ním nebolo nič. Stál na okraji útesu, pod prstami nôh sa mu posúvalimalé kamienky, ktoré padali do rokliny. Les zostal za ním, tak ako vlky.

Na pokožke zacítil jemný závan vetra. Stál na útese, srdce mu divo búšilo a za ním sa k nemu približovalo nebezpečenstvo. Pozrel sa dolu. Hlboko pod útesom tiekla zurčiaca rieka a jej vlny sa prelievali jedna cez druhú, akoby sa chceli navzájom predbehnúť. Vlky zastali len prá metrov za ním. Spoznal to podľa tichého vrčania. No nezaútočilo naňho. Stáli tam a pozerali sa mu priamo do očí, akoby ho k niečomu vyzývali. Stáli tam a sledovali ho so záujmom, akoby sa chceli presvedčiť, či naozaj skočí. Či na to má odvahu.

A Louis nemal čas na uvažovanie. Bál sa vlkov tak veľmi, že keď jeden z nich urobil krok vpred, bez váhania skočil v ústrety jeho jedinej záchrane pred nebezpečesntvom, ktorá sa mala stať jeho záhubou.

Prudko dopadol do rieky, ponárajúc sa do studenje vody. Chlad ho ohromil a chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval. Po chvíľi si zistil, že rieka nie je ani zďaleka taká búrlivá, ako sa zdalo z vrchu. Práve sa chcel vynoriť, ale kútikom oka postrehol ligot pochádzajúci z miesta medzi skalami. Priplával bližšie a zistil, že vec, od ktorej pochádzal ligot bol prsteň. Mal zlatú obrúčku a vstrede bol diamontový odbdĺžnik modrej farby.

Pocítil túžbu k nemu nataihnuť ruku a zobrať do ho dlane, no už ďalej nevládal zadržovať dych a tak sa vynoril nad hladinu. Zhlboka sa nadýchol, ale veľaká vlna ho strhla späť. Stratil oriantáciu a rieka ho unášala ďalej, preč od prsteňa, ktorý tam bude ležať navždy, nepovšimnutý svetom, ukrutý medzi skalami márne čakajúc na ľudský dotyk, ktorý by ho vytiahol nad hladinu a splnil svoj účel. Bol by nosený na prste, cítil by teplo ľudskej pokožky a dokazoval by lásku dvoch ľudí. Celkom obyčajná vez by bola znakom ich lásky. No takej pocty sa už nedočká.

Louisa rieka niesla v jej náručí a on sa už nepokúšal vzdorovať. Bolo to zbytočné, všetka jeho sila sa aj tak vyčerpala. Mohol len vnímať plynutie vody.

Po chvíli uvidel vzdialený breh a s nádejou na záchranu k priplávať, načiahol ruku a chytil sa hrubého konára a vytiahol sa na breh. Unavene sa zvalil na piesočnatú pláž a oddychoval. Z ruky mu tiekla krv a onedlho sfarbila piesok, rana ho štípala a krvi tieklo čoraz viac. Rozhodol sa vstať a nájsť pomoc, no nohy sa mu zaborili do piesku. Pomaly klesal nižšiš a nižšie. Bezradne sa poobzeral okolo seba v snahe niečoho sa zachytiť, no všade okolo bol len piesok. A tak sa ponáral hlbšie a hlbšie do piesku, kde ho čakala len smrť. Posledný krát sa vystrašené obzrel a uvidel veľká skalu, celkom blízko pri ňom. Dočiahol ju končekmi prstov a veľkou námahou sa pomaly vytiahol von, vystrašený a osamotený uprostred ničoho. Nevedel ako dlho tam ležal, mohli to byť minúty alebo aj večnosť. Krv zaschýnala a slnko vysušilo jeho mokré oblečenie. Sledoval okolie a vyrovnával sa s osudom, ktorý ho zrejme čakal, keď uprostred palíc, ktoré voda vyplavovala na breh nezbadal prsteň. Tam na dennom svetle sa ligotal ešte väčšmi, jeho žiara bola priam hypnotická. Louis sa pomaly postavil, očarený prsteňom a chvíľu ho pozoroval uisťujúc sa,že je to rovnaký prsten, aký videl medzi skalami vo vode. Keď si bol istý, zhlboka sa nadýchol a rozbehol sa za ním.

Hanna