FOOLS || l.s. - slovak

XII.

Louis zostal doma dlho.
Na budúci mesiac nemal s chlapcami naplánovaných až tak veľa akcií, pred ďalším koncentovaním mali chvíľu pauzu a tak mu stačilo za ostatnými raz za čas dochádzať z jeho rodného mesta. Niekedy musel prespať v jeho londýnskom byte, čo znamenalo, že bol blízko pri Harym. Príliš blízko.
A Louis bol príliš zbabelý, aby sa ho pokúsil získať späť, tak, ako si to pred časom predsavzal.
Naďalej sa stretával s Eleanor, hoci si stanovil hranicu, za ktorú ju nepustil.

V jedno pokojné piatkové ráno si Louis ako obvykle navaril kávu, sadol si na balkón kde sa nechal zohrievať poslednými slnečnými lúčmi. Sledoval, ako listy zo stromov postupne opádajú a premýšľal, či aj on nakoniec nezostane ako oni - holý a opustený. Všetko tomu nasvedčovalo.

Ako pomaly sŕkal horúci nápoj, zrak mu padol na najnovšie noviny, ktoré tam musela nechať pohodené jeho mama.
Chcel ich zložiť a zaniesť do obývačky, no v tom si všimol krátku upútavku v rohu titulnej stránky. 'Harry Styles a Taylor Swift,' hlásal titulok a za vetou nazabudol pridať pár otáznikov a jeden výkričník.

Louisovi sa rozbúšilo srdce. Nikdy takýmto článkom príliš nevenoval pozornosť, no bola tam usvedčujúca fotka, ktorá dokazovala, že tentoraz nejde o typický podvrh novinárov.

Ako sa Louis pozeral na Harryho, objímajúc tú... tú ženskú, snažil sa nahovoriť si, že je to len jeho kamarátka. Harry mal veľa priateľov, určite to nemôže byť... no keď nalistoval uvedenú stránku a uvidel ho s jazykom až kdesi v jej hrdle, hneď mu bolo všetko jasné.
Srdce mu narážalo do hrude čoraz prudšie a on sa pristihol pri premýšľaní, či by prudké bodnutie dýkou priamo do jeho stredu neznášal lepšie. Len nech už nebúši, prosím...

Zmietalo ním tisíc pocitov. Bezmocnosť a ľútosť nad tým, že oňho nezabojoval, nekonečný hnev sám na seba, že mu dovolil odísť a napokon spaľujúcu žiarlivosť.
Naplnila mu vnútro, ako vlny mu narážala do kostí, nedala mu dýchať, no zároveň mu nedovolila utopiť sa.
Postavil sa, hrnček s kávou sa prevrátil. Tekutina mu ošpliechala nohu, no sotva to vnímal.

Zrazu sa našiel v svojej izbe, kde si do športovej tašky nahádzal pár nevyhnutných vecí, schmatol kľúče od auta a utekal von z bytu.
Neskôr mu bude ľúto, že tu takto bez rozlúčky zanechal celú rodinu, ale teraz mu to bolo jedno.

Sadol do auta a šliapol na plyn. Rútil sa diaľnicou ako nikdy pred tým. Namiesto cesty vnímal obrazy Harryho - ako ho prvý krát pobozkal, ich prvý sex, maznanie sa na lúkach, ako sa to pokašľalo, a potom jeho bozkávajúceho sa s tou ženou. Ešte viac zrýchlil.

Popravde ani nevedel, kde sa ženie, ale chcel len... byť s ním. Udrieť ho, navrieskať na neho... vášnivo sa naňho vrhnúť a už ho nepustiť.
Nevšimol si, kedy ho začali prenasledovať húkajúce sirény policajných áut. Rezonovali mu v hlave, no nevnímal ich.
Nevedel, ako zastal, keď sa dostali pred neho a obkľúčili ho z každej strany. Bolo mu jasné, že to muselo byť veľmi prudké zabrzdenie, pretože cítil ako mu ruplo v krku. Keby nebol pripútaný, pravdepodobne by už mal polámané väzy.

"Viete, kto som? Viete, kto, sakra, som?!" šialene hučal do policajta, ktorý za ním prišiel.
"LOUIS TOMLINSON! Hovorí vám to niečo? Ak ma teraz nenecháte odísť, zariadim, aby ste už v živote nemohli policajtovať!" kričal jedno cez druhé. Potom o tóninu nižšie dodal: "Verte mi, mám na to tie správne kontakty."
Po chvíli: "Nevypil som ani kvapku. Iba... sa strašne ponáhľam," roztriasol sa. Videl, ako policajt váhal, keď na neho štekal, no keď videl, že Louis sa ukľudnil, blesky v z jeho očí začali šľahať znovu.
"Prosím," hlesol Louis. "pustite ma... neoľutujete to."

A policajt odvetil: "Spomaľte, pane, lebo budeme musieť zakročiť. Nestojíme o nehodu, už sme tu jednu mali."
Louis sa vďačne usmial. "Nech sa deje čokoľvek, dúfam, že to dáte do poriadku," žmurkol, a po chvíli sa váhavo natiahol o otvorenému oknu a zašepkal: "To len preto, že moja dcéra vás zbozňuje," a podhodil mu akýsi papierik.
"Moja vizitka, je tam aj adresa. Pošlete mi tri VIP lístky na najbližší koncert," opäť sa zatváril hrozivo. "ak nie... verejnosť sa o tomto dozvie," počkal, kým Louis prikývol a následne dal autám povel, aby sa rozostúpili.

A Louis sa hnal ďalej. Spomalil o 10 kilometrov za hodinu.

Po necelej polhodine sa ocitol pred Harryho bytom. Keď nad tým spätne premýšľal, naozaj bol zázrak, že sa bez nehody dostal až sem. Vydýchol si a vystúpil z auta. Na chvíľu v ňom zavládol pokoj, no pred dverami doňho opäť vstúpila zlosť.
Začal zúrivo kopať do dverí, no bez výsledku.
Harry nebol doma.
Pravdepodobne si užíval s tou štetkou. Louis sa zrútil k dverám s úmyslom, že neodíde, kým sa ten sviniar neuráči vrátiť.
Vzlykal, krútiac sa na zemi, a Harry ho našiel až večer.

Spal so slzami zasiahnutými na tvári.
Takmer mu zastalo srdce, keď ho tak uvidel. Kľakol si k nemu. Videl, ako dýcha, a tak sa mu na chvíľu uľavilo. S obavami, čo bude nasledovať, vzal jeho tvár do svojich dlaní. Zľahka mu zotrel slzy, v náhlom pokušení sa obtrel perami o tie jeho, pritisol si k nemu líce - Louis bol stále mimo, nič nevnímal, iba sa triasol so zavretými očami a Harry sa ho až potom pokusil prebrať:
"Louis," povedal jemne, s láskou vkrádajúcou sa so jeho hlasu.
A Louis otvoril oči.

Harry zalapal po vzduchu, keď uvidel, aké sú tmavé.
Pokiaľ si pamätal, jeho oči ešte nikdy nemali taký tmavomodrý farebný odtieň ako v tej chvíli.
Louis veľmi chcel Harryho odstrčiť a takmer mu začal drobnými rukami búšiť do hrude, aby ho pustil, no namiesto toho v jeho náruči ochabol. S uchom na jeho hrudi počúval, ako Harryho srdce prudko búši a následne sa dostáva do normálneho tempa. Takmer znovu zaspal, ako tam schúlení sedeli, pretože sa cítil tak v bezpečí, ako ešte nikdy.
No museli niečo vyriešiť a vedel to aj Harry, lebo ho po chvíli jemne od
seba odtisol.

"Louis. Čo sa stalo?" opýtal sa, držiac jeho bradu svojimi prstami.
"H-harry, ja -" Louis zakoktal a vzápätí roztraseným hlasom pokračoval: "Ty... ty a Taylor," dostal zo seba, sám nevediac, či to bola otázka, či čo, a potom sa rozplakal.
Harryho predtucha sa naplnila.

Bez váhania Louisa zobral do svojho náručia a, nevšímajúc si jeho tiché protesty, sa s ním postavil. Zvládol odomknúť dvere, zabuchúť ich a zaniesť ho do svojej neustlanej postele, (za ktorú sa bude hanbiť neskôr). Počul, ako Louis drkoce zubami, a tak sa k nemu pritúlil, zabaliac ich oboch do prikrývky. Ešte dlho tam spolu ležali, pretože ani jednému sa nechcelo pustiť do hádky.

Napokon, keď si všimol, že Louis sa ukľudnil, prehovoril Harry:
"Pravdou je, že ma priťahuje. Nezvládol som na teba čakať, Louis. M-myslel som, že si sa rozhodol. Že si si vybral ju," vysúkal zo seba.
Louis sa v duchu začal znovu obviňovať. Keby len nebol taký slabý...
"Chceš - ty... zostaneš s ňou, však?" prehovoril.

A Harry by sa za svoje nasledujúce slová najradšej zabil, no keď mu začali vychádzať z úst, už ich nezastavil. Zrazu chcel, aby Louis pocítil, aké to je, byť odmietnutý.
"Áno, zostanem. Ja... páči sa mi. Mám ju rád. Okrem toho... chytil sa toho Modest. Tlačí ma do toho. Musím to s ňou skúsiť. Prepáč. Ale už sa nedá cúvnuť. Ja som toleroval Eleanor, tak ty by si teraz mal..."

"Na to zabudni, Harry," prerušil ho Louis nahnevane, keď sa posadil na posteli.
Aj Harry sa nadvihol. Vedel, že ich spoločné chvíle sa chýlia ku koncu.
"Prečo..." začal po chvíli Louis a Harryho nevýslovne zabolelo počuť jeho smutný hlas "prečo si tam potom so mnou sedel? Akoby si..."

"Pretože sme sakra v jednej skupine, Louis! Správal som sa rovnako, keby tam sedel Niall, Liam alebo Zayn!" dúfajúc, že Louis necítil ten bozk na začiatku, keď ešte spolovice spal, Harry zvýšil hlas.

A ak mu chcel týmito slovami ublížiť, tak sa mu to práve dokonale podarilo. Sledoval, ako Louis potichu vstáva, obúva sa, opúšťa miestnosť. Nepokúšal sa ho zastaviť.
Napokon sa však neovládol a zavolal za ním. "Louis! Ja... ďakujem," povedal a nemohol ignorovať, ako jeho oči najskôr nádejne zažiarili a vzápätí opäť vyhasli.
Na chvíľu však obaja pocítili to, čo ich spájalo, aj keď to už bol len vánok, prinášajúci spomienky.

"Zbohom Harry." povedal Louis a s premáhaním sa na neho usmial. V tom úsmeve, hoci bol silený, bola ukrytá aj jeho vďačnosť, ktorú cítil k Harrymu.
A bola tam aj láska. Dúfajúc, že si ju Harry nevšimne, Louis napokon potichu odišiel.

Layla