FOOLS || l.s. - slovak

EPILÓG

Celé to dávalo zmysel. Všetko do seba zapadalo. Na to Louis prišiel, keď si po viac ako roku spomenul na zvláštny sen, ktorý sa mu sníval v ten večer, keď mu Harry vyrozprával príbeh o tom, ako mu kúpil prsteň a neskôr ho zahodil do rieky. Nikdy v ňom nevidel hlbší zmysel, len chaos náhodných obrazcov, ktoré nás popletú, presne taký, aké sny zvyčajne bývajú. No ak sa Louis počas posledných piatich rokov niečo naučil, bolo to to, že veci nie vždy bývajú také, aké sa zdajú a aj napriek našej nechuti k pravde, by sme sa na ne mali pozerať lepšie. Preto, keď stál na pódiu, čudoval sa, prečo si to neuvedomil skôr.

V jeho sne stál v lese so stromami vysokými ako takmer samotné nebo. A teraz, pri bližšom pohľade zistil, že to čo videl neboli stromy alebo les. Stromy, ktoré sa týčili k oblohe predstavovali ich. Jeho a Harryho a Zayna a Nialla a Liama. Pretože tak ako stromy aj oni boli vysoko povznesení nad všetkým, obklopení slávou, ktorá mohla byť oblakmi alebo hviezdami, ktoré boli z tej výšky určite len na dosah ruky.

A ako v každom lese, aj v tom sa skrývali nebezpečenstvá. Louis v sne začal utekať a neskôr zistil, že dôvod, prečo beží sú vlky naháňajúce ho, dychtiace po jeho krvi. Vlky predstavovali manažment, ktorý z nich vysával dušu, nútil hľadať spôsoby ako prežiť, ako sa nezblázniť v bezútešnosti, ale zároveň všetky média, ktoré lapali po nich, tak ako vlky po Louisovi.

A potom prišiel na okraj lesa, k priepasti. A bál sa. Odtiaľ sa rieka dolu pod ním zdala divoká a prudká, vlny zradné. No jediná možnosť ako sa zachrániť pred vlkmi bolo skočiť. A tak skočil.

To ho priviedol k zisteniu, že prúd vody nie je vôbec taký silný ako sa zdal a nič, žiadne vlny alebo ostré kamene, ho ohroziť nemohli.

Rieka, ktorá sa zdala nebezpečná, ale pritom nebola, predstavovala lásku. Lásku, ktorá buď človeka zničí alebo zachráni, ktorej sa Louis spočiatku obával, ale nijaká obava sa nenaplnila tak veľmi ako jeho túžba po záchrane, ktorú tam našiel.

V rieke, hlboko pod hladinou medzi kameňmi našiel uviaznutý prsteň. Prsteň presne taký, aký si ho predstavoval po tom, čo mu ho Harry opísal, strieborný a s modrým obdĺžnikom uprostred. Ten, ktorý Harry kúpil pre Louisa, ale neskôr v dôsledku nešťastia zahodil do rieky, tam teraz bol. A Louis sa poň načiahol no v chvíli nepozornosti ho prúd strhol a on nemohol nič robiť. Voda ho kolísala a bolo márne bojovať.

Potom uvidel breh. Breh, ktorý považoval za bezpečné miesto sa čoskoro premenil na opak a piesok sa stal jeho záhubou. Louis, ktorý sa ponáral do piesku predstavoval Louisa zničeného slávou.

Avšak, zachrábil sa na veľkom kameni, ktorý mohol symbolizovať všetko, čo mu pomohlo nezošalieť v šialenstve. Osamotený v tichu a strachu, vyčerpaný sedel a pozoroval breh a vodu, ktorá vyplavovala konáre stromov a halúzky, medzi ktorými sa zableskol prsteň žiariaci v jasnom slnku, čistý ako najpriezračnejšia voda. A vtedy sa postavil, vediac, že ak vykročí z kameňa, môže zahynúť v piesku, no pred očami mal len prsťeň a bol ochotný risknúť svoj život za možnosť, že ho získa. Rozbehol sa a vtedy sa sen skončil.

Louisom prešla vlna poznania a neopísateľného pocity, ktorý mohol byť nádej aj smútok zároveň, ako teplé slnečné lúče zohrievajúce jeho telo. Prirodzene jeho oči smerovali k jedinej osobe v jeho blízkosti, ktorú kedy potreboval.

No potom ho z myšlienok vyrušilo hlasné tlieskanie a jačanie a on si spomenul, kde je. Náhle pocítil váhu svojho tela, akoby sa predtým vznášal v oblakoch a bol rovnako ľahký ako oni, a svetlá bolo príliš silné, také, aké boli vždy.

Stál na pódiu, na mieste, kde sa začínal jeho príbeh a kde sa aj končil, nie úplne, no časť z neho určite, aspoň na nejakú dobu. Stál po boku troch chlapcov, ktorí boli pred tým neznámi a teraz to boli jedni z najbližších ľudí v jeho živote a nemohol si pomôcť, ale cítil neprítomnosť toho štvrtého, ktorý chýbal.