FOOLS || l.s. - slovak

XXV.

Zdá sa, že na niektoré momenty v živote sa nemôžme pripraviť. Nie úplne.

Keď so slzami stekajúcimi po tvárach odohrali posledný koncert so Zaynom, pozreli sa do nekonečného davu svetiel, ktoré sa niekedy javili ako hviezdy a uvedomili si, že nastal čas. Uvedomili si, že prichádzajú o časť niečoho. O čas spomienok, o časť piesní, o časť rozhovorov, ktoré boli nasiaknuté Zaynom a nebolo možné sa na ne pozerať tak radostne ako kedysi.

Samozrejme, že o jeho odchode vedeli už dávno, no práve tam na pódiu pocítili ten pocit, ktorý vás zasiahne do srdca a vyrazí dych, prinúti uvedomiť si niečo, čo ste vedeli už dávno, ale tentokrát to vidíte z väčšej hĺbky a zistíte skutočnú váhu udalostí.

Nakoniec sa však museli odtrhnúť od žiary svetiel a odkráčať preč, do neistej budúcnosti.

Po koncerte medzi nimi vládlo puto popretkané neviditeľným putom priateľstva vďaka ktorému sa z ticha nestáva niečo nepríjemné, ale celkom prirodzená a upokojujúca vec.

Slová, koniec koncov, boli teraz zbytočné.

A niekedy stačí jeden pohľad na vyjadrenie vašich emócii. To zistili Louis a Harry v ten večer, keď sa na seba pozreli a neisto usmiali, vediac ako sa ten druhý cíti.

O pár hodín neskôr v súkromí tmy a hotelovej izby Louis dopadol Harrymu do náručia a slzami mu zmáčal tričko a Harry ho napriek všetkému, čo sa medzi nimi stalo držal až pokiaľ sa neupokojil. Pretože držať Louisa v náručí, kým plakal sa stalo samozrejmosťou, nech sa dialo čokoľvek.

Vďačný za Harryho ochotu mu Louis poďakoval a potom odišiel, do inej miestnosti, ktorej sa všetci vyhýbali. Zaklopal a onedlho počul blížiace sa kroky.

Dvere sa otvorili a z nich na neho hľadela Zaynova tvár.

,,Môžem vôjsť?" neisto sa opýtal Louis a mierne sa usmial, pokúšajúc sa vyzdvihnúť náladu.

Zayn neodpovedal, namiesto toho odišiel od dverí nechávajúc ich otvorené. Louis teda prekĺzol dnu, zatvoril za sebou dvere a porozhliadol sa po tmavej miestnosti.

Zayn sedel pri okne na stoličke a tak sa k nemu pár krokmi priblížil.

,,Sadni si, Louis,"

Louis si sadal, hľadel na priateľovu tvár a snažil sa v nej prečítať nejaké emócie. No všetky akoby sa vyparili a namiesto nich zostala tvrdá maska.

,,Viem,prečo si prišiel,"

Louis sa nadýchol, aby mohol začať rozprávať, ale Zayn mu omylom skočil do reči.

Následkom toho sa obaja zasmiali.

,,Neprišiel som ťa prosiť, aby si neodchádzal,"

,,Prečo si teda prišiel?"

,,Zayn, sme kamaráti. Vždy sme boli. No nemôžem si pomôcť, ale mám pocit, že v posledných mesiacoch som bol pohltený tak veľmi mnou a Harrym, že som na teba zabudol. Nebol som pri tebe..."

,,Bol si,"

,,Len sa ťa snažím pochopiť,"

,,Čo sa snažíš pochopiť? Prečo odchádzam?"

Louis prikývol.

,,Mali sme všetko, "Zayn povedal Louis

Zayn si len vzdychol a otočil k nemu pohľad.

,,Ale aj tak to nemohlo stačiť," odpovedal. ,,Mali sme toho tak veľa, až to bolo príliš a to sa miestami javilo ako málo,"

Louis síce nechápal jeho slovám, ale potichu čakal a vyzýval Zayna, aby pokračoval.

,,Mali sme toho veľa, to je pravda. Mali sme fanúšikov, ktorí nás milovali, všetky peniaze, ktoré sme chceli, všetky zážitky, ktoré sme si mohli priať. Ale, Louis..."odmlčal sa a nadýchol, ,,čo nevidíš, že ím viac sme získali, tám viac sme stratili?"

Louis pomaly prikývol.

,,Stratili sme úctu a rešpekt. To malé množstvo, ktoré by malo patriť každej ľudskej bytosti. Ľudia o nás hovorili ako o figurínach a smiali sa na nás ako na komédii. A to je to! V ich očiach, v očiach verejnosti sme prestali byť ľudskými bytosťami. Pohadzovali si nás ako nejaké hračky. Len pre to, že sme sa stali slávnymi, sme začali patriť celému svetu. A jednoducho to bolo moc. One direction vždy bolo príliš moc. Nechcem povedať, že ľutujem, že som vás spoznal. Našiel som štyroch bratov. Ale takto...všetko bolo príliš intenzívne. Louis, nikdy na teba nezabudnem. Ale myslím, že je čas odísť,"

A tak, o niekoľko dní neskôr Zayn oficiálne odišiel.

A Louis uvažoval, či neodišiel už dávno predtým ako sa o tom začalo rozprávať, dávno predtým, ako ostatní na to mohli čo i len pomyslieť. Možno sa Zayn vždy vznášal v neurčitom priestore medzi realitou a svojimi skutočnými snami.

Hanna