Rodina Harkerovcov

Sen

Utekala po chodbe. Chodba bola dlhá a tmavá. Bežala rýchlo, no aj tak všetko videla ostro. Bol to nádherný pocit. Niekde blízko niečo žblnko. Jazero. V podzemí bolo jazier viac než dosť. Narastala v nej hrôza. Ako? Prečo ona? Zrýchlila. Prekvapilo ju, že sa to dá. Na konci chodby niečo žiarilo. Pribehla k tomu s obavami. Bol to mach. Obyčajný mach, ktorý v tme svieti. Bol všade. Matne si spomínala na slová jedného z majstrov, že mach nikdy nevidel svetlo, preto svieti. Opatrne prešla cez medzierku pri machu. Bolo tam vlhko. Videla jazero. Bolo nádherné. Svietilo namodro. Nevedela si spomenúť na názov jazera. Na chvíľu sa z neho vynorilo čudné stvorenie. Vyzeralo ako jašterica, no bolo omnoho väčšie. Vodný elementál. Nikdy nijakého nevidela. Jašterica pootočila hlavu a vyplazila jazyk. Potom pokrútila hlavou, švihla niečím doprava. Ešte raz sa na ňu pozrela a skryla sa pod hladinu. Bežala ako jej ukázal elementál. Narazila na tunel. Ako sa v ňom plazila, začula zvuky. Pridala tempo. Vyšla stadiaľ, keď sa ukázalo veľké zelené oko. Chvíľu nebolo počuť nič. Osobu prezradilo šušťanie oblečenia a tlmené nadávky cez tunel. Znova sa rozbehla, hoc nevedela kam beží. Podzemie jej začínalo vadiť. Za každým tieňom čakala niečo zlé. Z tunela vyšiel vysoký muž. Mal svalnaté ruky a vypracované telo. Zbadala ho skôr, než si ju všimol a znova sa rozutekala. Muž bežal za ňou. Z očí sa jej valili slzy. Pridala tempo. Vošla do tmavej jaskyne. Pritisla sa ku stene. Dúfala, že ju neprezradí dych. Muž pomaly vošiel do jaskyne. Nadýchol sa vzduchu a zachechtal sa. Bol to zúfalý smiech. Zúfalý smiech prešiel do hurónskeho smiechu. Tesnejšie sa pritisla k stene. Počula pohyb. Muž sa dotkol jednej zo skál, ktorá sa rozsvietila. Jej korene siahali až k stropu jaskyne. Svetlo z kameňa osvietilo jeho tvár. Bol bledý, tmavé vlasy mu kontrastovali s pokožkou. Dotkol sa ďalšej skaly. Tá na ňu takmer nasvietila. Dych sa jej zasekol v hrdle. Bála sa, že ju objaví. Nevedela, kto to je a čo chce. Na zem dopadla slza. Nebolo počuť žiadny zvuk, no muž sa pozrel do tmy kde sedela. Napadlo jej, že ju zacítil. Naďalej sa pozeral na miesto kde stála. Zhlboka sa nadýchol. Až vtedy ju zacítil. Jej vôňa v ňom zobudila staré zabudnuté inštinkty. Automaticky zaklonil hlavu a ticho zavrčal. Niečo povedal. Bolo to skôr mrmlanie. Potom k nej zvuk doľahol a odrážal sa od stien. CÍTIM ŤA. Každý kameň to opakoval mnoho krát. Roztriasla sa. Muž sa zasmial. Bol to smiech beštie. A on bol beštia. Spomenul si na časy, kedy sa neriadil podľa zákonov Starých. Odfrkol si. Niečo v tme nahmatala. Ostrý kameň. Nadýchla sa a hodila to po mužovi. Trafila sa rovno do tváre. Muž zreval podobne ako divoké zviera. Rozbehla sa popri ňom, kým si držal tvár. Vrčal. Hoc bežala najrýchlejšie ako mohla, cítila, že muž je za ňou. Kričal, že je hnusná podlizácka sviňa. Snažila sa neprelievať slzy. Nešlo to. Plakala. Cez slzy všetko videla rozmazane, no neprestávala utekať. Spomenula si na elementála a zahla k jazierku. Trvalo jej to pridlho. Už strácala nádej, že ho niekedy uvidí. V tom zahla do jednej skrýše. Bolo tam. Vrhla sa k vode. Elementál vystrčil hlavu. Vyplazil na ňu jazyk. Očami ju pozýval do jazera. Ponoril sa. Ona za ním. Prekvapilo ju, že v jazere mohla dýchať. Pozrela sa na elementála. Aj pod vodou vyplazoval jazyk. Skúmavo pootočila hlavu. Zazdalo sa jej, že sa usmial. Potriasla hlavou a pozrela sa hlbšie. Dolu bolo utopené telo. V šoku sa pozrela na elementála a zažmurkala. Elementál pokrútil hlavou a znova k nej vyplazil jazyk. V myšlienkach sa s ňou podelil o všetko, čo o jazere musela vedieť. Prijme len tých, ktorí sú v nebezpečenstve a pozve ich elementál. Ak ich aj raz jazero prijalo, to neznamená, že tam môžu chodiť stále. Iba ak elementál vystrčí hlavu. Ak iba raz, môžeš tam byť len krátko. Ak viackrát, môžeš chodiť do jazera kedykoľvek. Ukázala prstom na seba. Elementál prikývol. Rozmýšľala či ju v jazere nevidieť. Muž si kľakol pred jazero. Musel ju vidieť. Akoby sa bál dotknúť hladiny. Ponoril ruku za ňou. Elementál sa rozohnal prúdom vody a odstrčil votrelca preč. Vôbec jej nešlo do hlavy, prečo ju tak ochraňuje. Elementál syčal. Zreteľne to počula. Muž znova zreval ako zviera. Pohľadom ju prevŕtal a odišiel. Pokrútila hlavou. Elementál zmizol. Jazero jej nedovolilo dýchať. Za nohu ju chytil utopenec.

Timea sa s výkrikom prebudila.