Rodina Harkerovcov

Otec?!

Tóny budíka sa ozývali po celej miestnosti. Timea sa načiahla a vypla ho. Znova si položila hlavu na vankúš a chcela si pospať, no nedalo sa jej. Zlostne sa pozrela do rohu miestnosti, kde boli dvere. Pred dverami stál muž zo sna, ktorý ju naháňal. Vypleštila oči a inštinktívne sa skrčila pod perinou.

,,Timea... Je čas, aby si zistila, kto si." Pevne zavrela oči a skrkvala perinu, hoci vedela, že jej to nepomôže. Odkiaľ ten muž poznal jej meno? Otvorila oči. Muž stále stál na tom istom mieste a smutne sa na ňu usmieval. Nevyžaroval z neho strach. Bol oblečený ako obyčajný chlapec, no on nebol obyčajný. Vedela to. Muž si vzdychol. Pochopil, že takto to nikam nepôjde. Netušil, že sa jej snívalo o budúcnosti. Oči sa mu zaplnili slzami. Pohol sa k nej. Otvoril ústa. Mal tam tesáky ako nejaké zviera. Timea pochopila, že je upír. Skrčila sa do klbka. Pocítila jeho ruky na jej koži. Trhane dýchala. Muž sa nadýchol a zahryzol sa jej do krku. Stačila zo seba dostať výkrik. Muž sa od nej odtiahol a zviezol sa po stene. Dvere sa rozleteli. Posledné, čo Timea videla, bola jej zdesená kamarátka.

Zobudila sa na veľkej manželskej posteli. Bola vyrezaná z dubového dreva. Pozerala sa do stropu. Po bokoch bolo zatiahnuté a horeli sviečky. Pravdepodobne sa nachádzala niekde, kde bola posledná rozlúčka. Opatrne sa dotkla krku. Nebolo tam nič.

,,Dúfam, že som ti veľmi neublížil.." Ozval sa hlas. Patril tomu neznámemu. ,,Volám sa Erisdar. Asi ma nepoznáš. Preto som sa predstavil." Timea mala na jazyku vetu, že ho pozná a že mu to vysvetlí, no napokon si to rozmyslela. ,,Teraz potrebuješ iné meno."

,,Aideail." Vyprskla meno, ktoré jej prišlo na jazyk. Martinus zostal v pomykove. Napokon prikývol. Bolo jasné, že nevie, čo to znamená.

,,Bojovná. Hodí sa to k tvojim očiam, kráska." Spoza neho vyšla vysoká tmavovlasá dievčina. Mala zelené oči ako Martinus. V hlave jej vŕtalo, prečo kráska. Videla na nej tieto pochybnosti. ,,Kráska pre toto." Podala jej zrkadlo. Pozrela sa do neho. Zrkadlo odrazilo obraz iného dievčaťa, než bývala.

Bledá pokožka kontrastovala s havraními vlasmi a zelené oči zvýrazňovali tieto črty. Pery boli plné a bledé. V mnohých knihách čítala, ž upíri by mali mať krvavočervené pery. Pozrela sa na neznámu. Prikývla a podala jej obeť. Bola to jej bývalá kamarátka. Bola nažive. Počula, ako jej tlčie srdce. Jemne sa zahryzla do jej ruky. Tep sa jej zrýchlil. Započula to a vychutnala si to. Uvedomovala si, že je to jej priateľka, no smäd musela uhasiť. Napila sa len trochu. Podala ju dievčine.

,,Volám sa Anabell. Som tvoja sestra a dcéra Erisdara." Vyvalila oči.

,,Aideail, chápem, že je to pre teba šok, ale je to tak. Zmieriš sa s tým?" Zadržala dych. Hlavou sa jej mihali myšlienky... Je jeho dcéra... Podobajú sa... Ale ako podplatil jej rodičov, aby ju vychovali? A vtom jej to došlo. Detský domov.

Odmerane sa pozrela na Erisdara. ,,Nie." Jej hlas bol ľadový. Vycítila, čo chce Anabell urobiť a odskočila. Bolo to ako v tom sne, no namiesto Erisdara ju bude naháňať Anabell. Uškrnula sa. Bol to úsmev skúseného provokatéra. Anabell zvrieskla a zahnala sa po nej nožom. Aideail odskočila a vyliezla na stenu. Vôbec nevnímala, že je iná. Užívala si nesmrteľný život. Erisdar stál ako obarený na mieste a rozmýšľal, čo mu na túto otázku odpovedala Anabell pred sto rokmi. ,,Že sa s tým zmieri." Aideail zachytila jeho myšlienku. Bola taká silná, že ju zachytila aj Anabell.

,,Ty... ty sa nezmieriš nikdy s rodičmi?!" Zvrieskla Anabell. Aideail sa zastavila. Vyzerala, akoby premýšľala, no odpoveď mala premyslenú.

Otočila sa a s ľadovým pokojom odpovedala. ,,Nie, nezmierim sa s rodičmi. Dali ma do detského domova a po pätnástich rokoch ma nájdu, zabijú a spravia zo mňa niečo, o čom som si donedávna myslela, že je to len Twilight." Stále bola pokojná, no Anabell s Erisdarom boli nervózni. Mysleli si, že hneď povie áno. Nepoznali ju. ,,Rodič, ktorý ma nepoznal si myslí, že to hodím za hlavu a vydriapem sa mu okolo krku? Nie. Nikdy som taká nebola a" varovne zdvihla prst a umlčala brániaceho sa Erisdara ,,nikdy taká nebudem. Vždy to budem ja. Aj po smrti budem sama sebou a nedám sa zmeniť len tak. To by musel byť veľmi dobrý dôvod." Hovorila sebaisto. Jej slová mali váhu.

,,Nebudeš taká, aká si bola, pretože tvoja existencia sa skončila." Vyštekla na ňu Anabell. Aideail sa na ňu pozrela s nadvihnutým obočím. Veľmi sa premáhala, aby nevybuchla smiechom.

,,Moja existencia sa skončila? Hm.. Myslím, že nie. Som stále tu. Stojím pred tebou a rozprávam sa s tebou, takže asi ešte existujem, nie?" Kútiky držala na rovnej linke, hoc sa jej krútili do úsmevu. Vtedy sa dvere rozleteli a dnu vošiel tmavovlasý chlapec.

Ďakujem za prečítanie. Budem vďačná za každý vote a komentár. Kľudne ma zaspamujte :D. Špeciálne poďakovanie patrí Noami_Sixx. Ďakujem ti, lásočka moja ❤️ a veľmi ďakujem Ariana_Frontche za podporu a za pomoc s obálkou ❤️ aj teba ľúbim... trošku :D