Rodina Harkerovcov

Voda

Aideail ležala na kamennej posteli. Bola horúca a na jej čele sa objavovali kropaje potu. Amy, ktorá pri nej sedela, sa ustarostene pozrela na misku s vodou. Opatrne do nej namočila handričku a utrela jej spotené čelo. Hneď ako sa handrička dotkla čela, Aideal zavrčala.
,,Aideail, upokoj sa." Povedala pomaly Amy. Aideail jej stisla ruku. Kosti nahlas zaprotestovali. Amy sa trhane nadýchla. S takou silou jej ešte nik nestisol ruku. Sklonila hlavu.
,,Nejaké novinky?" Opýtal sa za ňou niekto. Amy otočila hlavou. Stál za ňou Rufus a tváril sa ustarane. Potriasla hlavou.
,,Nie, len som jej trochu navlhčila čelo, pričom do mňa začala vrčať a pukla mi niektoré kosti..." urobila kyslú grimasu. Pod očami mala tmavé fialové kruhy, ktoré signalizovali jej únavu. Rufus sa na ňu pozrel. Jeho oči zjemneli.
,,Choď a popros niekoho, aby ťa prišiel vystriedať." Amy unavene prikývla. Vyslobodila si ruku z Aideailinho zovretia. Chvíľu zaváhala a potom sa na nad ňu nahla.
,,Ilandar, daj na ňu pozor." Zašepkala. Aideail sa zachvela. Napokon Amy vyšla von. Všetky pohľady sa na ňu sústredili. Keď videli, aká je strhaná, zastavil sa im dych. Amy prehltla a zvalila sa na gauč vedľa Aarona. Objal ju a nechal, aby si položila hlavu na jeho rameno. Po chvíli sa rozhodla odpovedať na nemú otázku.
,,Nezhoršuje sa to.." všetci si vydýchli. ,,No ani nezlepšuje.. Stále je rovnako horúco a rovnako vrčí keď sa jej dotkne niečo studené.." vzdychla si. ,,Rozmýšľala som, že sa vyberiem za jej matkou a opýtam sa jej na to." S obavami sa pozrela na Aarona. Ten upieral pohľad kamsi do diaľky.
,,Čo chceš riešiť s jej matkou?" Opýtala sa potichu Tamara. Pozerala sa na ňu tmavými očami.
,,Čo sa to s Aideail deje.. pokiaľ nie je na vrchu LaterBlow tak nevidí, čo sa deje.." odpovedala Amy.
,,Na LaterBlow už nebola celé desaťročia... odkedy jej Dal zabral miesto, už sa tam nemohla vrátiť... predpokladám, že ja na Angel Lovers aj s Lukkom. Lukka ju miluje. Aj ona miluje jeho. Je to silné." Urobil kyslú grimasu. Amy vedela, ako to myslí. Niektoré obrazy, ktoré boli veľmi emotívne a silné sa aj jej dostali do hlavy.
,,Porozprávam sa o tom s Rufusom." Odvetila Tamara a vstala.
Pomaly vošla do Aideailinej izby. Zarmútil ju pohľad na jej priateľku. Sadla si na stoličku pri jej posteli a chytila ju za ruku.
Dom sa rúcal a ona čupela v kríkoch s matkou, bratom a otcom. Vlkolaci revali, keď ju nenašli. Dúfala, že nezachytia jej pach.. Z lesa sa vynoril vysoký muž. Bol bledý s čiernymi vlasmi. Jeho oči sa pozerali na vlkolakov. Priala si, aby sa pohol ku nej. Mužova hlava sa otočila jej smerom. Jeho nádherné ľadové oči sa do nej zabodli. Srdce sa jej rýchlejšie rozbúchalo. To je on! To je ten, pre ktorého je jej existencia vytvorená! V tom spoza neho vyšiel muž, ktorý žiarivo svietil. Prvý muž si ho nevšimol ani keď popri ňom prešiel. Veľmi sa na seba podobali.

Muž k nej nebojácne kráčal. Keď zbadal, ako sa mu pozerá do očí, usmial sa a podal jej ruku.
„Poď." Bolo jediné, čo jej povedal. Prijala jeho ruku. Cítila jeho teplo. Jeho teplý dych. Vnímala jeho tep. Počula ako mu srdce jemne bije. Pozrela sa mu do tváre. Usmieval sa. Aj ona sa usmiala. Pocítila niečo teplé na rukách. Keď sa na ne pozrela mala ich krvavé. Z hrude mu vytŕčal meč. Pozrela sa mu do tváre. Z nosa a úst mu tiekla krv, no stále sa usmieval.
„Neboj sa, vždy tu budem s tebou." Zašepkal jej. Pobozkal ju na čelo a potom na pery. Pocítila chuť jeho krvi. Potom sa jej zvalil do náruče a ona si pod váhou jeho tela čupla. Držala mu tvár v dlaniach a liala slzy na jeho tvár. Stále sa usmieval. Teplou rukou jej chytil krvavé dlane. „Neplač." Zatvoril oči a poslednýkrát vydýchol. Videla ako z jeho tela stúpa dym a formuje sa do podoby vlkolaka. Slzy jej stále padali na jeho tvár. Pozrela sa na miesto kde stál. Bol tam ten druhý. Sklonila hlavu. Jedna jej slza padla na jeho pery. Pobozkala ho. Z jej tela vyšiel prúd, ktorý prinútil dušu muža aby sa vrátila do jeho tela. Cítila ako zamdlieva. Niekto ju chytil. Vzal jej tvár do dlaní a niečo jej hovoril, no ona ho nepočula. Umierala za neho.

„Ona... umiera!" zašepkala šokovane Tamara. Rufus sa na ňu zhrozene pozrel.

„To je zle! Treba ísť za jej matkou a povedať jej to! Nik z vás to ale nemôže byť. Idem za Fäolinom!" vyprskol Rufus.

Nič neriešil len utekal z jej izby von z Magistéria. Keď sa dopracoval k východu, ktorý slúžil aj ako vchod, rozrazil kamennú bránu a proti noci utekal za veľkou skalou.

„Fäolin!" skríkol. Skala sa zatriasla a otvorilo sa žlté oko. „Ona... umiera." Boli jediné slová, ktoré bol zo seba schopný vytisnúť. Žlté oko sa rozšírilo. Skala sa znova zatriasla a odhalila siluetu nádherného obrovského draka. Vystrel krídla a dvakrát nimi zamával. Potom sa vzniesol nad zem. Prúd vzduchu takmer zhodil Majstra na zem. Drak sa otočil a zbesilo mával krídlami.

Letel ponad rieky a jazerá. Pozeral sa len na jeden bod. O malú chvíľu bolo vidieť obrovský vrch so skleným domom. Bolo to Nikkolino sídlo. Zosadol na zem a jemne sa obtrel o sklený stĺp. Z domu vybehol svalnatý vlkolak štvrtej triedy.

„Kto si a čo tu chceš?!" zreval.

„Volám sa Fäolin a potrebujem sa rozprávať s matkou môjho Jazdca, Aideail. Ona umiera." Bolo jediné, čo povedal. Vlkolakove oči sa rozšírili. Vbehol dovnútra a drsným jazykom niekomu niečo povedal. Zanedlho z dverí vyletela Nikkol.

„Fäolin, ideme!" povedala a vyškriabala sa po jeho tvrdých šupinách. Bála sa o svoju dcéru. Pri spätnom lete jej padali z očí slzy, ktoré sa po dopade na zem menili na nádherné červené maky.