Všetci sa pozerali so smútkom na stále chradnúcu Aideail. Obzvlášť Nikkol, Michael a Bruce. Jedného dňa sa Bruce bol pozrieť na Aideail ako sa jej darí, keďže ešte stále neboli zosobášení. Opatrne zaklopkal na masívne dvere zo zázračného stromu Jilai. Ako odpoveď sa mu dostalo zamrnčanie. Odchýlil dvere. Na majestátnej baldachýnovej posteli ležala Aideail so striebornými vlasmi prestretými okolo hlavy pripomínajúce striebornú svätožiaru. Oči sa mu zastreli slzami.
,,Bruce...neplač..." jej hlas bol slabý a chrapľavý, no bolo z neho cítiť autoritu a život, ktorý sa z nej pomaly ale isto vytrácal. Vzdychol si a pousmial sa.
,,Ako sa cítiš?" Hrdlo mal stiahnuté. Takmer sa mu nedali vysloviť tie tri krátke slová. Na bledej tvári sa zjavil široký úsmev.
,,Presne tak ako si myslíš. Hrozne." Bruce zostal ako omráčený. ,,Odkiaľ to viem? Naučila som sa počúvať myšlienky až tu a v tomto stave, čo bolo dosť nebezpečné, keďže v sebe nosím život, ktorý je takmer taký silný ako ja sama." Prestala aby si oddýchla.
,,Asi si to nechceš rozmyslieť, však?" Opýtal sa potichu. Úsmev sa rozšíril.
,,Trefa do čierneho. Nechcem zničiť niečo, čo by som napokon oľutovala. Aj oni dvaja aj ja budeme žiť." Bruca zaskočilo, že budú dvaja. Nakoniec rezignoval a podriadil sa vešteckému umeniu, ktoré ovládala jeho družka. Potichu odišiel z izby.
Vtedy sa Aideail trhane nadýchla. Čakala ju skúška. Pokiaľ by ju nezložila, hrozilo, že Dal sa už nikdy nedostane dolu z trónu panovníka a zahubí všetkých bohov, polobohov i obyčajných ľudí a to nemohla dovoliť. Bolo jej povinnosťou zachrániť ľudstvo. Nadýchla sa a pripravila sa.
Bolesť pulzovala celým jej telom. Z hrdla sa jej vydral výkrik, ktorý nepatril nijakému živému či nemŕtvemu. Celá pevnosť sa otriasala tým zvukom a každý, kto ho počul, mal strach. Hore schodmi sa rútila Nikkol. Rozrazila mohutné dvere. Baldachýnová posteľ sa sfarbovala do krvavej. Niečo povedala v starom jazyku, ktorí poznali už iba sluhovia.
Doniesli striebornú misu, v ktorej bola čistá priezračná voda z potoka Kai. Hovorilo sa o nej, že mala liečivé účinky. Zobrala nožnice a s hlbokým povzdychom bolesti odstrihla dcére kúsok z vlasov. Sluhovia ich zviazali dokopy koženým remienkom a podali jej ich ako dar. Nikkol ich opatrne zobrala a namočila ich. Voda sa takmer okamžite zafarbila na bielo. Nadýchla sa aby premohla plač. Jedna zo slúžok stála pri konci postele a čakala na ďalšieho potomka mocného rodu kráľov. Znova bolo počuť rev. Slúžka zdvihla k svetlu malého chlapčeka a podala ho sluhovi. Chytila aj druhého chlapca. Obaja boli podozrivo ticho, no Aideail mala na tvári výraz víťazstva.
,,Čo to znamená?" Opýtal sa Bruce.
,,To znamená, že nová pokrvná línia našich kráľov sa rozšírila aj keď s tým možno nebudú súhlasiť. Minimálne s tým nebude súhlasiť rod prastarých upírov." Zavrčala.
,,A čo budeme robiť teraz?" Opýtal sa Bruce.
,,Počkáme...." Aideail si vzdychla.
,,Na čo?" Opýtali sa zborovo Michael s Brucom.
,,Na to, kým nás napadnú. Máme ešte pár dní. Dúfam, že sa dovtedy pozbieraš, drahá." V jej hlase bol cítiť chlad, no nie taký aký by chcela.
Dni ubiehali a chlapci rástli ako z vody. Obaja boli mocní. Odrážala sa v nich sila a rýchlosť vlkolaka s inteligenciou a prefíkanosťou upíra. Do jej komnaty na príkaz Bruca postavili hojdacie kreslo. Aideail v ňom často sedávala a dívala sa na chlapcov ako sa hrajú. Neraz sa začali premieňať. Sledovala ich pohľadom dravca. Keď mal nastať deň prvého útoku, chlapci už boli v puberte a doberali sa. Aideail sa rozhodla, že sa prvýkrát objaví v spoločnosti. Zvolila si jednoduché čierne šaty, ktoré odhaľovali časť jej chrbáta. Tetovanie mala viditeľné a cítila elementálov nesúhlas. Aj Katharine nebola vo svojej koži. Cítila ako sa bojí. V jej hrudi sa zapálil plamienok. Nadýchla sa a vystrela sa. Už len zostávalo čakať. Zdvihla hlavu. Do dverí siene práve vbehol posol.
,,Pani moja," trochu sa zasekol, no potom sa rozhodol dívať sa na Nikoll. ,,Prišli sem votrelci a na váš príkaz sme pevnosť nechali nestráženú." Aideail sa usmiala a vstala. Rovnako ako Nikoll aj ona očakávala útok. Postavila sa pred svojich synov a čakala.
Do siene sa vrútili dvaja titani. Zaostrili ihneď na Aideail. Jej červené vlasy priťahovali ich pozornosť väčšmi než sa dalo čakať. Titan sa zahnal obrovskou sekerou. Už sa zdalo, že dopadne na jej hlavu, keď sa ozvalo ostré zasyčanie. Dve čepele sa stretli. Strieborný meč bol tesne nad Aideailiným čelom. Prudko pohla rukami dopredu a útok hravo odrazila. Titan, ktorý nečakal až takú veľkú silu od tak malého tvora sa zapotácal. Vystrela sa.
,,Brat môj, pomôž kým sa budem sústrediť na moc démonov." Zašepkala. Cítila ako sa jej oheň vlieva do celého tela. Cítila sa akoby stratila telo a bola v beztiažovom stave. Mohla hľadať démonickú silu sama v sebe zatiaľ čo jej telo bojovalo s titanom. Jej telo sa svižne uhýnalo nepresným útokom dvoch titanov. Bránila svoju matku i svojich synov. Oheň sa s nimi iba zahrával. Čakal, kým jeho sestra nájde svoju démoncikú stránku. Aideail ju nakoniec aj našla. Cítila ako moc nad jej telom preberá Katharine. Nechala ju. Na sekundu zatvorila oči. Keď ich znova otvorila, pravé oko mala červené ako mocný démon. Zahnala sa mečom tak silno až jednu sekeru zlomila. Náraz titana odhodil do steny. Mocná vlkolačia stráž ho chytila a držala. S druhým si chcela poradiť sama. Odrazila sa mocnými nohami a pristála mu na ramenách. Položila mu Blakksreru na krk. Obor padol na kolená. Musel. Aideail zoskočila a získala sama vládu nad svojím telom. Titani sa nevzpierali. Obaja mali sklonené hlavy a čakali na rozsudok. Bruce otváral ústa, no Aideail zdvihla ruku.
,,Nie, drahý. Nezabíjaj ich. Chcem ich vypočuť. Potom s nimi môžeš robiť čo len chceš." Vydýchla. Napriek silnému duchu jej vlasy viditeľne pobledli na ryšavú. Kútikom oka zbadala pohyb. Nikoll dala strážam pokyn, aby ju podopreli. Posadili ju na jej miesto vedľa Bruca.
,,Kam ich máme odniesť, pani?" Opýtali sa statní vlkolaci.
,,Nateraz do temnice. Nie do tej dolnej, najskôr do vrchnej. Až sa moja dcéra bude cítiť lepšie, pôjde za nimi." Sama dobre vedela, že Aideail bude ležať v posteli. Ako hody bolo kačacie a husacie mäso so zeleninovou oblohou. Aideail si všimla, že jej matka si nakladá len zeleninu.
,,Elfovia nejedia mäso. Čoskoro na to aj ty prídeš. Zanedlho sem príde Dellanir. Mala by som ti dať ušiť nejaké šaty. Neznáša, keď je príslušník vysokého postavenia len v handrách ako to ona nazýva." Prevrátila oči. Aideail sa usmiala a oprela sa o Bruca. Onedlho vyčerpaním zaspala.
Ahojdá!! :D Ozývam sa po dlhšom čase :D Trochu som sa opozdila :D Kapitola má cez 1000 slov, čo je pre mňa úspech :D Všimla som si to až pri 999 slovách :D Tak dúfam, že sa časť bude páčiť, som vďačná za každý hlas a komentár :D je ich tu síce málo ale som vďačná aj za tie pozretia :D
Mám otázku :D Vadilo by Vám, keby boli ostatné knihy písané aj z mužského pohľadu? :D Do komentu napíšte áno alebo nie podľa Vašej mienky :D
Taigo :D
P.S.: Ak by sa niekomu chcel ukameňovať ma, nech sa páči :D :*
ВЫ ЧИТАЕТЕ
Rodina Harkerovcov
ФэнтезиTimea je celkom normálna dievčina. Po dovŕšení 15 rokov sa jej začali diať čudné veci. Mávala nočné mory, mizli jej veci, myslela si, že sa zbláznila. Jeden sen jej však život rozhádže na ruby. Zbláznila sa naozaj, alebo je to realita? Najlepšie hod...
