Zamilovaný Vrah [#Vrah Navždy#1]

1. Tá moja muška

Viete aký je ten pocit, keď niekoho zabijete? Ja som ho nikdy nemal... až do chvíle kým som ju nestretol...

*****

Stalo sa to neďaleko nášho parku. Tam si najradšej vyhľadávam korisť. Ešte nikdy ma polícia nezavrela. Nemá šancu.

Pravidelne tadiaľto prechádza istý pán, ktorý má syna. Ten syn je taký tlstý, že kvôli nemu museli spraviť širšiu zárubňu! Vedel som o tom mužovi, že tláčí falošné peniaze, ktoré vymení s príbuznými a pravé si nechá. Jasná vec, že pred manželkou to tají. Lenže raz za počula v noci, ako ich tlačí...

A ďalej to dopadlo, asi tak, že ak to niekomu povieš tak skape a blá, blá, blá. Tú ženu ľutujem. Netušila s kým má to do činenie. Tak som sa rozhodol pomôcť jej.

*****

Čakal som naňho presne o takom čase, ako inokedy. Všimol som si, že je tu viac ľudí ako obyčajne. Skôr ma to potešilo ako vydesilo.
Viac ľudí väčšia sranda, zachechtal som sa v duchu.

O päť minút

Zazrel som ho. Po jeho boku som videl, ako ide chlapík s neupravenými vlasmi, v ošúchanom kabáte a obnosených džínsoch. Bolo na ňom vidieť, že má núdzu o peniaze. Oproti tomu boháčovi vyzeral ako kostolná myš.

O niečom sa zúrivo dohadovali, hlavne ten ošúchaný sa hneval. Zachytil som útržok ich rozhovoru.

,,Dohodli sme sa že mi dáš výplatu a pustíš ma!"vyštekol Ošúchaný.

,,Len pokoj," upokojoval ho, ,,potrebujem ťa..."

,,Ja nechcem mať nič s tvojimi obchodmi,"prerušil ho.

To mi stačilo, aby som si vytiahol pušku a namieril na bohatiera. Nebude aj iným život ničiť! A stlačil som spúšť.

To čo sa stalo potom... som nečakal:
Boháč započul výstrel a uhol sa od strely. Ošúchaného sotil do broku. Ten mu preletel telom, ako by tam ani nebol. Videl som jeho oči, pozreli sa mojim smerom a-a-a poďakovali! Teda ak som náhodou nemal halucinácie.

Boháč zmizol a mňa viac nezaujímal.

Pribehol som ku Ošúchanému a rýchlo som volal záchranku. Ten muž mi povedal:,,Ďa- ďakujem, že si mi ukázal správnu cestu aspoň už nebude otravovať moju... moju rodinu." A vydýchol. Totálne ma to prekvapilo. No nemal som čas rozmýšľať. Rýchlo som zmizol, lebo som započul sirény.

*****

Ráno som vyšiel von z domu a bežal som si kúpiť ranné noviny.
Na titulnej strane stálo:

Včera na večer okolo dvadsiatej prvej hodiny zomrel Juraj Vandalský. V mestskom parku ho podľa svedkov zabil Justín Mikula. Niekto spoza kríkov vystrelil na Mikulu ale ten sa strele vyhol a do broku sotil Vandalského...
Viac na str. 12

Rýchlo som obrátil stranami až som sa dostal na požadovanú stranu.
Tam text pokračoval:

K Vandalskému pribehol muž, ktorý rýchlo zavolal záchranku. Podľa svedkov Vandalský niečo neznámemu hovoril. Keď dohovoril, neznámy z miesta činu utiekol.

Mikulu hľadajú. Utiekol aj s pol miliónom €. Dozvedeli sme sa, že tlačil falošné bankovky...

Ďalej som už čítať nemusel. Noviny som roztrhal a hodil do koša. Aký svedkovia? Haa, aký?
I keď napísal novinár všetko tak, ako bolo zdalo sa mi to nemožné.

Musím zistiť kde býva Vandalský. Nemusí mať pravdu, že po jeho smrti im dá pokoj.

Vytiahol som z tašky, čo som mal prehodenú cez plece notebook a sadol si na najbližšiu lavičku. Mal som ho v úspornom režime takže hneď, ako som ho otvoril, mohol som zapnúť internet.

Do Google som zadal heslo: Filip Vandalský, a presne ako som čakal, bol neho už plný internet. Klikol som na najvyšší odkaz a ten ma preniesol na internetovú stránku Chudáci a ich rodiny.

Prvé, čo som si na stránke všimol, bola veľká fotka Vandalského, pravdepodobne s jeho dcérou a manželkou.

Jeho dcéra sa volala Sára a hoci mala obnosené a ošúchané oblečenie, na prvý pohľad som sa do nej zamiloval.

,,Pane?"vyrušil ma plachý hlas.
Zavrel som notebook a unudene som pozrel na osobu, ktorá ma vyrušila.

No hneď, ako som si uvedomil kto to je, unudenosť vystriedal spoľahlivý úsmev. To dievčaťu dodalo odvahu a tiež sa na mňa usmiala, hoci smutne. So súcitom som jej povedal:,,Tvojho otca mi je ľúto."

Vandalského dcéra prižmúrila oči a povedala:,,Netuším odkiaľ viete kto som, a ani ma nezaujíma váš súcit. Ja som sa vás chcela len spýtať, koľko je hodín!"
S povzdychom som sa pozrel na hodinky a odpovedal: ,,9:34 a prečo mi netykáš veď mám, len sedemnásť, a ty plus/mínus!"

S tichým poďakovaním odbehla.
,,Prečo vždy všetko pokazím, prečo?"zašepkal som.
Zbalil som notebook, hodil tašku na chrbát a bežal za ňou.