Zamilovaný Vrah [#Vrah Navždy#1]

7.Frfloš alias Filip Horváth

Ako som čakal Frfloš všetko vybavil. Samozrejme za peniaze. Pomohol som Davovi presunúť jeho veci ignorujúc hnevlivé,
prekvapené a nechápavé pohľady. Ako sa ukázalo Dave na koniec nemusel spať na zemi, lebo aj posteľ Frfloš vybavil. Potom, ako sa Dave ku mne nasťahoval dal som sa do reči s Frflošom.
,,Vďaka, ale odkiaľ ste zobrali tú posteľ pán..."bol som zvedavý. No skôr na jeho meno ako na to odkiaľ nabral tú postel.
,,Filip,Filip Horváth ale môžete mi hovoriť Filip." odvetil a usmial sa. ,,A vy mne Peter," tiež som si s ním potykal a podal ruku.
,,Začo si tu ?" spýtal sa.
,,Za vraždy,"odpovedal som. Filip ma prepichával zvedavým a prekvapivým pohľadom. Nepozeral som sa mu do očí. Nikdy sa nepozerám dospelým do očí. Čo keď uvidia tú moju šialenosť? Veď ma zavrú do ústava a tam sa až zbláznim. ,,Taký mladý a za vraždy ? A koľko si ich zabil ?"prebral ma z myšlienok Filip.
,,Neviem,"mykol som plecami, ,, nerátam to."
,,Takže veľa,"skonštatoval Filip.
,,Možno,"zaprel som.
,,Veru ,možno',"vysmial ma Filip.
Začínal ma znervózňovať. Ako sa ho zbaviť ? Začal som dumať nad tým ako sa ho zbaviť. ,,Á už to mám," skríkol som na moju smolu nahlas. Horváth na mňa prekvapene pozrel. ,,Musím sa ísť okúpať,"vytláčal som Filipa von z izby. ,,Jasné prikývol a opäť sa postavil pred našu izbu na stráž. Ja som rýchlo zabuchol dvere a hodil sa na postel. ,, Čo prečo si ho vyhodil ? "spýtal sa Dave na, ktorého som aj zabudol. Prekvapene som sa posadil a kukal na neho jak na zjavenie.
,,Povedal som niečo zlé?" začudoval sa.
,,Ale nie nič, len... , no to je jedno. Čo si sa pýtal? Jaj, že prečo som ho vyhodil. No,lebo ten ,kamarát' chce zo mňa vyžmýkať moju minulosť. O nič inému nejde." odvetil som a spýtavo som sa na Dava pozrel. 
,,Aj teba znervózňuje ?"
,,No hej,"súhlasil som.
,,Vsadím sa,že voľačo veľké plánuje."
,,Si si istý?"
,,Hej na stopro."
,,A odkiaľ to ty môžeš vedieť a ešte k tomu..."zháčil som sa.                                                                                          ,,Hej!Čo je ?"

,,Vieš ja som sem do tohto väzenia išiel dobrovoľne."

Vyjavene na mňa kukal. Musel som sa zasmiať, vyzeral fakt vtipne.  ,,ČOŽE? Ty to nemáš v hlave poriadku či čo ? Ty si sem šiel dobrovoľne a to čo dočerta má znamenať ?"skríkol až som sa mykol.

,,Buchol som sa do jedného dievčaťa, ktoré ma na to naviedlo..."zahryzol som si do jazyka. Načo mu to ja blbec vlastne hovorím ? S jediným kým o tom môžem hovoriť je Sára. Dokonca aj v nej mám pochybnosti. V jeden deň sa s ňou zoznámim ako s mladou neistou devou druhý deň ako s vrahyňou ktorá skoro zabila aj mňa, a v tretí deň...a v tretí deň je, ako to povedať... taká odvážna. Nie bojazlivá správa sa ako keby ma poznala dlhšie. Však mi dala aj dole tepláky !

,,Viac ti nepoviem,ok ? Sú to moje problémy a ja to môžeme riešiť len z jednou osobou..."oznámil som mu. ,,...s ňou," dokončil za mňa, ,,okej chápem ťa aj ja som na tom podobne."

Potom sme sa už iba ponorilo do vlastných myšlienok. Nechali toho druhého na pokoji.

*****

Z myšlienok nás prebralo energické búchanie na dvere. Prekvapene som pozrel na Dava ktorému hlava padla do lona. Zaspal. Pobavene som ho sledoval ale potom som šiel otvoriť dvere. Keď som ich otvoril uvidel som v nich známu škaredú tvár ktorá patrila Horváthovi. Mal som sto chutí mu zabuchnúť pred nosom no potom som si všimol Sáru, ako sa z nechuťou z boku pozerá na Filipa. ,,Poď ďalej," vyzval som ju. ,,Peter ja s tebou potrebujem voľačo prebrať,"zamrmlal Horváth a ja som naňho nevrlo pozrel, ,,Tak čo chceš ?" ,,Môžme sa porozprávať medzi štyrmi očami ?"

,,A čo tak šiestimi ?"navrhol som.

,,Nie,nie ju tam nepotrebujem,"odvrkol.

,,Tak dobre,"prikývol som a ukázal som na dvere do mojej ,cely', aby do nich vošla, a čakala na mňa.

Prikývla a ja som vykročil spolu s pánom váženým Horváthom. Prešli sme dlhšou spleťou chodieb, odbočili sme na niekoľkých odbočkách až sme napokon prišli  ku miestnosti, ktoré mali špeciálne dvere, aby ich nik nemohol odpočúvať. Dozorca si vytiahol kľúč a odomkol. Potom mi pokynom ruky ukázal na miestnosť dnu. Vyzerala ako keby sa v nej zastavil čas. Všetok nábytok bol minimálne zo sedemnásteho storočia. Vošiel som do nej  a sadol si do najbližšieho kresla. Nebolo moc pohodlné pravdepodobne malo pokazené pružiny alebo, čo. ,,Tak o čom chcete hovoriť ? "

,,O vašom živote pred väzením,"

,,Ale rýchlo, lebo mi beriete čas z návštevných hodín,"

,,Takže vy vraj máte nejakú mega nebezpečnú chorobu,"

,,Mal som,"

,,No a teraz vraj zabíjate len zo srandy, predtým ste zachraňovali tých ktorých ste nakazil,"

,,Odkiaľ to viete?"

,,Na tom papieriku, čo ste na policajnú stanicu priniesli bolo všetko napísané,"

,,Takže čo teraz som nov  spravíte ? Zavriete ma na voľajakom oddelení kde sa o mňa budú zaujímať ako cvičného králika ?"nasilu som sa zasmial.

,,Také voľačo,"

,,Na to zabudnite,"povedal som nahnevane a odišiel  bez slova z izby a nechal tam prekvapeného dozorcu  samého.