Zamilovaný Vrah [#Vrah Navždy#1]

3.Musím za to pykať

Čakal som na Mikulovho pomocníka a popri tom som si krátil čas rozmýšľaním nad miestom, kde budem opäť striehnuť na svoju korisť, lebo po tom incidente bol park v podstate ľudoprázdny.

Ako som nad tým rozmýšľal odrazu som započul kroky. Automaticky som siahol po puške, namieril som, odistil a bol som pripravený streliť, keď... zatmelo sa mi pred očami, ale stihol som vystreliť. Počul som výkrik, a potom som sa stratil v temnote.

*****

Keď som otvoril oči, hľadel som do jej nádherných očí. Postupne som sa spamätával zo šoku a zároveň sa mi v hlave vytvárali hrozné myšlienky; Čo keď ma ona omráčila? Čo tu robí?;

Pomaly som sa pokúsil posadiť. Strašne ma bolela hlava.

Zistil som, že ležím na zemi vo veľmi lacnom a starom dome. Nečudoval som sa tomu. Veď Sárini boli chudobní. Potichu a takmer nečujne som sa spýtal:,,Čo tu robím?"

Úsmevom, ktorým sa na mňa usmiala bola čistá zloba, nenávisť a zúfalosť. Bol taký krásny! Tak veľmi ma jej pery priťahovali, ale odolal som.

Už ma prestávala bolieť hlava, a tak sa mi aj usporadúvali myšlienky.

Keď tu mi zrazu skĺzol pohľad na vec, čo držala v ruke. Zalapal som po dychu. Mňa porazí! Ako som si to mohol nevšimnúť? Veď drží v ruke dýku.

,,Čo to má byť?"spýtal som sa neisto.

Postavila sa a prešla do rohu miestnosti. Tam ležal na zemi mŕtvy Mikulov komplic. Mal zakrvavenú košeľu a v oblasti srdca bola roztrhnutá a presiaknutú krvou.

,,To ty?"dostal som zo seba. Nemo prikývla a znova sa na mňa usmiala. Tentoraz úsmevom plným otvorených citov.

Pomaly som sa postavil. Oprel som sa o stenu a prerývalo sa nadýchol. ,,Som ja, ale mimo!"šepkal som si. Ako som si mohol nevšimnúť zaschnutú krv na jej dýke a mŕtvolu v takej malej izbe ?

Až teraz som si uvedomil, že žiadnu bolesť necítim. ,,Čo sa stalo?"požiadal som ju o vysvetlenie.

,,Išla som práve okolo keď som začula šramot v kríkoch,"začala vysvetľovať, ,,vtedy som si všimla nohy v kríku ako kopú a hmýria sa, a potom som začula strelu a na to, aj výkrik. "

,,A kto ma napadol? Mikulov komplic? "

Prikývla:,,Áno, zabil si ho. Máš super reflexy."

Začervenal som sa, a potom som prstom ukázal na toho v kúte: ,,To je on?"

,,Nie, to je jeden, čo nás prenasledoval "

Od prekvapenia mi klesla sánka. Netušil som, že je vrahyňa. Bolo na nej vidieť, že sa v mojom úžase vyžíva.

Vybrala vreckovku a utrela si čepeľ dýky. Potom pristúpila ku mne a dýkou ma bodla do stehna. Zaťal som zuby, ale ešte stále som bol omámený, spadol som a v bolestiach som si stláčal stehno. ,,To je za otca,"pošepla mi.

Vedel som, že jej muselo prepnúť, lebo už zabila toho chudáka a mňa chce pravdepodobne umučiť. Pustil som si stehno a spomenul si na svojho otca. Ten zomrel hrdo, postavil sa smrti tvárou tvár a bojoval do posledného dychu. I ja som sa postavil, a hrdo som vypol hruď.

Sára odhodila dýku a hodila sa mi okolo krku. ,,Ja som nad tým rozmýšľala a rozhodla sa vrahovi odpustiť, lebo len chcel pomôcť... Lenže odpustím mu až, keď pre mňa niečo spraví." Celkovo ma prekvapilo jej správanie. Nech sa do paže rozhodne, čo chce!

Napäto som ju počúval:,,Priznáš sa, že si vrah na polícii a odovzdáš im tento papier,"podala mi malý žltý papierik. ,,To ti zmierni trest vo väzení, budeš tam asi 1-2 roky a potom sa vrátiš späť. Zaslúžiš si pykať za svoje činy."

Prudko som sa od nej odtrhol.,,1-2 roky? Fakt? Robíš si srandu?"vrieskal som.

No potom som jej dal pusu na čelo a zamrmlal:,, Stretneme sa o 2 roky pokiaľ ma nenavštíviš," Poslednýkrát som na ňu smutne pozrel a ona mi pohľad opätovala. Vybehol som z krpatého domu.

Neviem kde som, prebehlo mi hlavou. Nahmatal som si vo vrecku nohavíc mapu mesta a vydal sa na políciu.

*****

Neisto som otvoril dvere na policajnej stanici. Vošiel som dnu a-a-a-a povedal som im, že som vrah. Podal som im žltý lístok, ktorý som si ani nestihol prečítať. Obzerali si ho a, keď skončili zavolali vrchného inšpektora. Keď mu vysvetlili, čo som a kto som. Podali mu žltý papier a povedali: ,, Budeš tu 1 a pol roka. V prípade že by si sa zle choval budeš tu dlhšie, jasné?"vyštekol.

Prikývol som. ,,A teraz si choď po veci za pol hodinu nech si tu. Odvezie ťa tuto kolega, Tomáš."

*****

Pobral som si len najnutnejšie veci ako: peniaze, zubnú kefku, pastu, všetko oblečenie a topánky. Ešte knihy, mobil bez SIM karty a PSP i keď neviem načo.

Samozrejme, keďže som mal 17 tak som nemohol ísť bez súdu do poriadneho väzenia. Preto ma zavreli do miestnosti ktorá vyzerala asi ako moja izba. Veľká a priestranná. Dali mi identifikačné číslo: ER537AX

Asi si o mne myslíš, že som debil, že som sa na to nechal nahovoriť, ale ja fakt neviem prečo som sa na to dal.

Prekvapený sebou samým som si ľahol a po dlhšom čase som sa ponoril do nepríjemného sna.