Maybe last time (SK)

1

  JÚL 2014

Neviem koľko dní som spala ani či tu bola moja rodina, no aj tak ma to nezaujímalo.
Bola som napojená na hadičky a nesmierne ma hnevalo, že som nezomrela. Zatvorila som oči a v duchu na seba nadávala. Rodičia sú určite sklamaní.
V tejto chvíli ma to ale vôbec netrápilo. Čo to so mnou je? Čo sa to so mnou deje? Som až taká hlúpa, že sa ma hneď po prebudení zmohli takéto myšlienky?
Znova som zatvorila oči. Obe moje ruky boli obviazané a obväzy presiaknuté krvou. Takou tou tmavočervenou. Tak tmavo sfarbenou, takmer až do čierna. Chvíľu som ich skúmala pohľadom. Obväzy ma trocha tlačili. Boli tak nasiaknuté, až som cítila ako sa lepia na moju kožu.
Pohla som sa.
Všetko ma bolelo, no musím uznať, že to bola jedna z najlepších bolestí, aké som kedy cítila. Povzdychla som si.
Do miestnosti vošiel lekár a pár sekúnd po ňom aj moji rodičia. Hľadeli na mňa veľmi divne, pričom som sa zasmiala. Vlastne ani nie zasmiala, bol to skôr taký posmech alebo ako to nazvať.
Keď nabrali odvahu, povedali mi, čo sa stalo. Moja mama mala slzy v očiach, no otec? V tých otcových sa skôr mihali iskričky hnevu.
Počkať, povedala som iskričky? Myslela som iskry. Alebo skôr iskriská! Presne... To je ten termín: Iskriská.
Doktor mi povedal nejaké odborné slová, no potom povedal, že som sa predávkovala a podrezala. Vraj som stratila príliš veľa krvi a vzala si veľa práškov, takže výplach žalúdka bol zdĺhavý. Keby som bola doktor ja, vôbec by som sa tým výplachom netrápila.
Nakoniec pošepkal, že mi na nejakom vyšetrení našli aj stopy po drogách, ale vraj to nebude riešiť, pretože by to na mňa bolo už priveľa.
Ale koho to zaujíma? Zrejme ani mojich rodičov nie, ale snažia sa tváriť, že sú ten typ rodičov, ktorý každoročne dostáva na Vianoce tričká s nápisom 'najlepšia mama na svete' a 'najlepší otec na svete'.
Pretočila som očami. Viem, čo sa stalo, nie som predsa hlúpa. Nepotrebujem to vedieť. Aj tak neverím, že som si toho vzala priveľa. Ak by to tak bolo, už by som tu s veľkou pravdepodobnosťou nebola. Nechali ma. Bola som v izbe sama celé dni. Vidíte? Rodičia roka. Prešiel celý deň a ja som už nemala chuť tu ďalej byť. O pár dní ma naši vzali domov. Alebo teda lepšie povedané na miesto, ktoré prezývajú domovom.
V aute bolo ticho, až kým neprehovorila matka: ,,Aspoň máš ponaučenie."
,,Máš pravdu, mám. Nabudúce si toho vezmem trikrát toľko," odbila som ju.
Vedela som, že otcovi na tom nezáleží. Proste som bola len príťaž. Už nikdy som nechcela vojsť do toho domu. Zvlášť nie s mojimi rodičmi. No práve som nemala na výber. A už vôbec nie, keď som nechcela spať na ulici pod mostom a dopovať sa heroínom. Aj keď... možno to neznie až tak zle.
Neviem, kde sa vo mne vzala toľká nenávisť, ale pravdepodobne to bude ich výchovou.
Vlastne si spomínam, že som mala bezstarostné detstvo. Milovala som svojich rodičov, veď to boli predsa moji rodičia. Každé decko ich má rado.
Otca som znenávidela, keď som mala asi 8. Podviedol mamu a opustil nás. A aj keď to neboli moje starosti, trápilo ma to. Síce nemal iné deti, no aj tak som to znášala celkom zle - možno horšie ako mama, ale teraz mi to je ukradnuté.
Mama mu napokon aj tak odpustila, pretože sme boli "rodina". A mamu som znenávidela presne vtedy, keď sa k nám otec vrátil. Kvôli nej.
Vzala som si tašku, hodila ju cez plece a s nechuťou vošla dnu.