Maybe last time (SK)

2

Pohladkala som Lilu. Malá Ruthie sa ku mne rozbehla a objala ma okolo nôh, pretože bola veľmi malá.
,,Miaa," vrieskala.
,,Preboha, dieťa, upokoj sa," vyhŕkla som.
,,Už neodchádzaj," povedala smutne, skleslo, rozmaznane a detsky.
Nenávidela som to. Nenávidela som deti celkovo, ale jej sa nedalo odolať.
Kľakla som si k nej a chytila jej tvár do dlaní.
,,Pozri, maličká. Ešte to nechápeš, ale budeš. Keď vyrastieš, všetko pochopíš," pozerala som jej do tých nádherných veľkých modrých Collinsovských očí. Následne som jej prehrabla vlasy, ktoré mali takmer bielu farbu.
,,Musím ísť do práce," vyhlásil otec.
,,A kedy si nemusel?" drzo som odvrkla a postavila sa zo zeme.
,,Mia," nenechala som ho dopovedať a začala svoj pomerne krátky monológ: ,,Čo zasa chceš? Obaja sa správate, akoby sa nič nestalo. Už teraz mi dosť ničíte život, tak čo bude zajtra? Kiežby som sa nikdy nenarodila. Aspoň nie v tejto neusporiadanej rodine, ktorá je úplne nanič. Čo sa teraz zmení? Čo?! Aj tak nikdy nebudem vaša princezná. Nenávidím vás a ani tento odporný život." Vybuchla som. Otec využil situáciu, neváhal a vlepil mi facku.
Vzala som sa a odišla do izby. Cestou som videla Ruth, ktorá na mňa civela pohľadom 'toto si dovolíš ku svojim rodičom?'
Hodila som sa na posteľ a po chvíľke rozmýšľania som vstala a pozrela sa do šuflíka.
Zmizli mi všetky žiletky a ostré predmety. Mali to premyslené. No moje skrýše boli nad všetky..
Otvorila som pokladničku a vybrala si jednu pukačku. Zapálila som si. Sedela som na tenučkej parapete a fajčila svoju cigaretu. Aký to bol skvelý pocit po tých dlhých dňoch. Cítila som ako mi ten sivý dym doslova zaplavuje pľúca. Cítila som sa tak uvoľnene.
Na niečo som zabudla. Zahasila som cigaretu a vyskočila cez okno. Okno bolo vzdialené od zeme dosť. A preto som mala pod oknom biele požiarnícke schody. Zbehla som po nich na trávnik a následne na to som sa rozutekala.
Keď som bola pri Samovom okne, preliezla som k nemu cez okno. Mali sme rovnaké schody - až na tú farbu. on ich mal čierne, ktoré ladili s jeho tmavo modrým domom, zatiaľčo my sme mali dom svetlo modrý.
Naše rodiny sa kedysi priatelili, no prestali, keď si začali myslieť, že na seba máme zlý vplyv, ubližujeme si a berieme drogy. Ale aj cez to sme sa nedali a sme priatelia. Vlastne si obaja myslíme, že my dvaja sme len zámienka a medzi rodičmi sa stalo niečo úplne iné, čo ich rozpriatelilo. Nevravím, že sa nenávidia, ale keď sa stretnú, pozdravia si a prehodia zopár slov. Obe naše rodiny sú už raz také.
Sam ležal na posteli a vôbec si ma nevšímal. V ušiach mal slúchadlá, no tie veľmi neplnili svoju funkciu. Bring Me The Horizon bolo počuť na celú izbu. Ticho som si pospevovala do rytmu pesničky Throne.
Sadla som si na kraj postele a zatriasla so Samom, ale on sa stále pozeral do stropu. Zmerala som mu tep.
,,SAM!" skríkla som.
Asi má znova depku. Nie takú tú detskú - také my nemávame. Depresia je choroba a ja som si celkom istá, že Sam je chorý.
Toho chlapca poznám odmala a poznám ho lepšie než seba samú. Vstala som a podišla k jeho skrinke. Otvorila som ju a vzala si dve žiletky. Nenápadne som si ich strčila do zadného vrecka. Otočila som sa k Samovi, ktorý stále nevnímal. Prstom som prešla po jeho poličke s knihami. Kľakla som si a dala ruku pod posteľ.
Vytiahla som nejaké ľahké drogy a tiež som sa snažila ich napchať do vrecka.
,,To niečo stojí," konečne sa ozval.
,,Takže keď ti ide o biznis, vtedy vnímaš. Už to chápem."
Sadol si a dal si dole slúchadlá. Posunula som ho a sadla si k nemu.
,,Tak, počúvam," povedala som s túžbou, aby mi prezradil čo sa deje.