Maybe last time (SK)

21

Hneď po tom, ako som prišla domov, išla som priamo do svojej izby. Kľúče som hodila na stôl a prezliekla som sa do pyžama. Zhasla som svetlo a keď som si ľahla, takmer ihneď som zaspala. Zobudila som sa do upršaného rána. Povedala som si, že ešte chvíľu ostanem v posteli, no vtom mi zazvonil telefón. Zdvihla som to.
,,Áno?"
,,Mia, ahoj. Tu je Kiara," cítila som ako sa usmieva. Stále sa usmieva, nech sa deje čokoľvek. A práve to mi vždy dodá silu.
,,Srdiečko, ahoj."
Svoje nadšenie som rozhodne neskrývala.
,,Pozri, chcem ťa už konečne vidieť. Dnes večer robím párty u mňa doma. Rodičia išli niekam preč. Prídeš?"
,,Och, neviem čo na to Sam..." na chvíľu som sa zamyslela, či ešte spí.
,,O Sama sa neboj, ten už je pozvaný. Môžete prísť spolu, ale nemusíte," prerušila ma. ,,Takže ťa dnes čakám, nie neberiem ako odpoveď!"
,,Spoľahni sa," spokojne som sa usmiala a potom som hovor zrušila.
Keď som konečne vyliezla z postele, umyla som sa a prezliekla sa. Medzitým mi asi desaťkrát volal Sam, ale nechala som to tak a nezavolala späť. Večer, asi o siedmej, som si povedala, že sa k tomu postavím zodpovedne a nebudem meškať. Preto som sa vzala a dala som si rýchlu sprchu. Už pár minút som stála pred šatníkom, nevediac čo na seba. Vzdychla som si.
Do izby mi práve vstúpila mama.
,,Nehovor mi, že si znova nemáš čo obliecť," upozornila ma. ,,V tom prípade odchádzam."
Radšej som neprehovorila a len som si sadla na kraj postele.
Po finálnych úpravách som bola pripravená na odchod. Krátka džínsová sukňa mi siahala ledva do polovice stehien a čierne tričko s veľkým výstrihom mi dodávalo sebavedomie. Na seba som si prehodila čiernu kozmenku a na nohy si obula biele tenisky. Skontrolovala som svoj mobil. Prečo mi Sam nevolal? Prečo tam nejdeme spolu?
Si hlúpa? Možno preto, že si sa neozvala po desiatich hovoroch. Možno ťa len necháva vychladnúť. Čím ďalej som nad tým rozmýšľala, tým horšie mi bolo. Vyšla som von a nastúpila do taxíka, ktorý ma čakal. Keď som dorazila na miesto, bola som znepokojená. Ani neviem prečo. Hudbu bolo počuť až vonku.
Pred dverami som sa uistila, či naozaj chcem ísť dnu. Nesmelo som položila ruku na kľúčku a otvorila dvere. Vošla som dnu. Vo vzduchu bolo cítiť cigarety a alkohol. Ako na každej párty. Už pri vchode mi zopár chalanov ponúkalo tvrdý alkohol, na čo som hneď odmietla. Chvíľu som rozmýšľala či by som naozaj mala ísť ďalej. Ale prečo by som vlastne nemala? Veď o nič predsa nejde. Pohľadom som začala hľadať Kiaru alebo Sama, no namiesto ich som tu videla len Alexa.
,,Hej!" skríkol a rozbehol sa za mnou.
V rýchlosti som sa otočila o 180 stupňov a začala som kráčať dopredu. Dobehol ma a chytil ma za rameno.
Dočerta, v duchu som zanadávala.
,,Stoj," prikázal mi. ,,Prosím."
Otočila som sa k nemu.
,,Som snáď pes? Čo chceš?" Spýtala som sa ho, zatiaľ pokojne.
,,Mia, chýbaš mi," uprel na mňa zrak. ,,Môžeme ísť niekam, kde nie je taký hluk? Iba sa pozhovárať."
,,Ale ja..," prerušil ma tým, že ma chytil za ruku a ťahal na poschodie.
Vybral náhodne jednu izbu a spoločne sme vstúpili dnu. Ostal stáť pri dverách, zatiaľčo som si sadla na posteľ.
,,Úprimne, čo odo mňa chceš?" opýtala som sa nervózne.
Čakala som, kým niekto vojde do dverí a uvidí nás spolu. Áno, tým niekym som myslela Sama. Bolo by to horšie než zlé. Znova som na ňho myslela. Mala som sto chutí zavesiť sa mu na krk a už ho nepustiť. Nevedela som sa ho dočkať.
,,Ak sa bojíš o to, tak by si nemala. Sam nepríde, kým ho nevystriedam pri pulte s hudbou. Vieš, ako za starých dobrých čias," povedal a dal si ruky do vreciek.
Mlčala som.
,,Pozri, Mia," urobil asi tri kroky dopredu. ,,Chcem ťa späť."
Ironicky som sa zasmiala: ,,Na to, čo si spravil niet ospravedlnenie. Vlastne, ty si sa mi nikdy ani neospravedlnil."
,,Mia, zmenil som sa, budem sa snažiť, prisahám!" Kľakol si ku mne na kolená.
,,Pozri, Alex, mňa to nezaujíma. Som teraz šťastná aj bez teba," pozerala som sa mu do očí.
,,To mi nemôžeš urobiť!" Jeho hlas sa zvýšil.
Pozrela som sa na hodinky.
,,No," usmiala som sa. ,,Je čas vystriedať Sama, čo povieš?" Navrhla som mu priateľsky.
,,Nie, to si nemyslím," chytil ma za stehno a ja som sa postavila.
,,Ja áno," odkráčala som ku dverám.
Bez váhania ma chytil za ruku a otočil k sebe. Perami sa čím ďalej, tým rýchlejšie približoval k tým mojim. Jednou rukou mi pomaly zachádzal pod sukňu a nakoniec sa mi prisla na krk. Ruky som mu položila na hruď a odtiahla som sa od neho.
,,Panebože," vyhŕkla som a rozbehla sa von.
Neutekala som rýchlo, ale ani pomaly. Snažila som sa nájsť aspoň Kiaru.Tá vždy vedela, čo má robiť. Obzrela som sa, aby som sa uistila, že za mnou neide Alex. Pritom som do niekoho narazila.
,,Čo to má znamenať?" Povedal a ja som sa otočila na ňho. ,,Čo robíš?"