Maybe last time (SK)

8

Stáli tam moji rodičia so strachom v očiach.
,,Mia, zlatíčko, báli sme sa o teba," prehovorila mama, keď som schádzala po schodoch a ja som sa snažila nevybuchnút do smiechu.
,,Vy určite," zamrmlala som a otočila sa na Samovu mamku. ,,Ďakujem, že som tu mohla prespať, pani Parkerová."
Usmiala som sa a ona mi úsmev opätovala.
,,Kedykoľvek, Mia," povedala a ja som vyšla von.
Cestou domov som bola ticho a modlila sa, aby rodičia neprehovorili. Hneď ako som prišla, zatvorila som sa do izby. Rodičia do nej vošli hneď po tom, ako som dvere zabuchla. Nevnímala som to a stále som pozerala do laptopu, ktorý som stihla otvoriť.
,,Choďte preč," prikázala som im pokojne.
Otec zvieral päste a mama ho upokojovala. Nepozrela som sa im do očí.
,,Mia, srdiečko," odmlčala sa mama. ,,Nechceme ti zle..."
Pozrela sa do zeme. Vtedy mi to došlo. Prečo sa k nim správam tak zle, keď sú oni ku mne takí dobrí? Zamyslela som sa. Teda, myslím mamu.
Nie, nie sú. Otec mi kedykoľvek dá facku bez výčitiek.Nezabúdaj čo urobil, keď ste s mamou zostali samé. Vrátim mu to. Len v inej podobe.
,,Nie som psychicky narušená," zatvorila som laptop a vyčítavo im hľadela do očí. ,,Nepotrebujem nejakého cvokára, ktorý mi dáva nezmyselné otázky."
Otec sa tlmene zasmial. Mala som ho dosť. Vlastný otec si myslí, že potrebujem odbornú pomoc.
,,Ak nebudeš chodiť ku psychológovi, budeme ťa musieť dať do nejakého ústavu pre ľudí, ktorí sú mimo." Povedala mi matka s ľútosťou v hlase.
,,Počuješ sa? Radšej ma strčte do decáku," znechutene som namietla.
,,Mia.. My ťa ľúbime," povedal otec. ,,Ale ty to niekedy preháňaš so všetkým."
Panovačne som sa uchechtla.
,,To je všetko, čo mi k tomu povieš?"
,,Ty mi povedz s čím preháňam," rozčúlene som sa ho spýtala.
,,Ukáž mi tvoje ruky," kývol na ne hlavou.
,,Nie." Nepovolila som.
Nasilu mi vyhrnul mikinu a chytil mi ruku.
,,Čudujem sa, že s nimi udržíš cigaretu," pustil mi ju.
,,Musíš sa liečiť, Mia," mama ma pohladkala po vlasoch.
,,Choďte preč," vložila som si hlavu do dlaní a žiadala ich o opustenie mojej izby.
Otec ma chytil za zápästie a stlačil mi ho. Sykla som, lebo som tam mala rany. Zovrela som päsť a pozrela sa mu do očí. Zaťal zuby.
,,Počúvaj ma. Nebudeš mi vravieť čo mám robiť a čo nie. Ak ti niečo poviem, urobíš to. Zakazujem ti stretávať sa s tým Parkerom a brať drogy. Všetko ti prehľadám a zoberiem ti to! Už žiadne cigarety!" Rozprával pomedzi zuby.
Na stupnici od 1 do 10 sa jeho agresivita zmiešaná s nahnevanosťou nedala vyčísliť.
,,Nič mi nezakážeš," zasmiala som sa nad tým, -ako si naivne myslí, že ho bude poslúchať.
Mama od stresu prestupovala z nohy na nohu. Bola nervózna. Dal mi facku. ZNOVA. Potom ho matka zobrala preč skôr, než stihol niečo povedať. Keď sa zatvorili dvere, ihneď som vyskočila z postele a vzala telefón.
Mia: CHCU NAS ROZDELIT!
Napísala som Samovi a čakala na jeho rýchlu odpoveď.
Sam: Čože?
Keď som videla, ako niekto stláča kľučku, dala som si rýchlo mobil do zadného vrecka. Prišiel otec. Pozrel sa na mňa.
,,Ideme po dobrom," navrhol. ,,Daj mi všetky cigarety."
Vstala som a podala mu dve krabičky pukačiek - jednu napoly prázdnu a druhú ešte neotvorenú, len aby vypadol.
,,A teraz žiletky," nastavil ruku.
,,Nemám!"
Ruku mal stále nastavenú.
,,Neklam mi," usmial sa.
,,Nemám žiadne žiletky!"
,,Nenúť ma, aby som ti to tu prehľadával." Povedal mi, tentokrát bez úsmevu.
,,Piče," zašepkala som a podala mu Samovu žiletku.
,,Len jednu?" Nadvihol obočie.
,,Áno."
,,Máš šťastie, že si moja dcéra," odkráčal ku dverám. ,,Ale Mia, neverím ti."
Zatvoril za sebou. Vtom mi zavibroval mobil.
Mala som od Samuela asi 7 SMS-iek, typu čo sa deje. Neodpísala som mu, lebo som potrebovala ísť do kúpelne. Po desiatich minútach som prekonala svoju lenivosť a išla tam. V polovici cesty, neďaleko schodov, som začula hlasy. Sadla som si na schody a snažila som sa počúvať.
,,Musíme ich nejako rozdeliť," povedal otec. ,,Takto to predsa ďalej nepôjde. Určite sa Miin stav zlepší ak tu nebude on."
,,Mám nápad," odpovedala mu mama.
,,Keď sa tu ešte raz ukáže, alebo ju nájdem u Parkerovcov, odsťahujeme sa."
Otec si hrýzol nechty. Naklonila som sa tak, aby som videla mamu.
,,Riešiteľné," zamyslel sa otec.
,,Urobíme to takto."
Otec prikývol: ,,Ako inak to vyriešiť?"
Na tvári som pocítila niečo mokré. Priložila som si ruku na tvár. Slzy. Utrela som si ich a ticho som vzlykala. Mia, odkedy si takáto citlivka? Pobrala som sa do svojej izby. Snažila som sa neplakať. Pozrela som sa na telefón. Vtom sa v okne objavil Sam a zoskočil dole.
Potešila som sa, no potom som si spomenula na to, čo som počula na schodoch.
,,Čo tu robíš? Tu nesmieš byť!" Pritlačila som ho k oknu dúfajúc, že odíde s pohľadom zabodnutým v jeho očiach. ,,Choď preč!"
,,Pokoj, princezná," usmial sa. ,,Bál som sa o teba, deje sa niečo?"
Prikývla som, no už bolo neskoro. Začula som kroky.