Maybe last time (SK)

18

,,Zbláznil si sa?" Vybehla som na ňho a on sa zas strápnene pozrel na mňa.
,,Provokuješ," precedila som pomedzi zuby.
Stále na mňa civel.
Vstala som, neskutočne nahnevaná, a zároveň som sa snažila nedať to na sebe poznať. Do zadného vrecka džínsov som vložila mobil a pobrala sa von z miestnosti. Vôňa alkoholu sa vznášala po celom klube. Vydýchla som si a predierala sa pomedzi hŕbu tancujúcich ľudí.
Napokon som sa dostala do uličky k východu, no vzápätí ma niekto pritlačil ku stene.
Ruku mi priložil na krk a vtedy som sykla, pretože sa mi dýchalo ťažšie. Druhý z nich mi pritlačil ruky k stene a prstom mi prešiel po líci.
,,Nemala by si chodiť takto večer sama."
Bol blízko mňa, dýchala som mu do tváre a to mi veľmi prekážalo. Nezmohla som sa ani na slovo. Táto situácia ma donútila racionálne premýšľať. Zahnala som sa nohou so snahou, že aspon jedného z nich kopnem, no netrafila som sa. Ach, Mia, ty hlupaňa. Zrazu som započula kroky. Sam zastal pri nás a prevrátil očami.
,,No tak, chlapi. Pustite, prosím, moje dievča," povedal s tak pokojným hlasom, až som tomu nedokázala uveriť.
,,Čo zato?" Muž odo mňa odvrátil zrak a pozrel na Samuela. Stále ma obaja držali.
,,Poznám sa s majiteľom. Stačí jeden rozhovor-" nedopovedal a už boli preč. ,,A už sem ani nevkročíte."
Vydýchla som si a privrela oči. Zhlboka som sa nadýchla, čím som konečne polapila dych.
,,To je všetko? Žiadna bitka plná krvi ako v akčných filmoch? Kde si nechal svoje super schopnosti?" Pretrela som si oči chrbtom ruky.
,,Darmo ťa matka učila, že nie všetko sa rieši bitkou a násilím," mávol rukou.
Chvíľu bolo ticho. To už ho vôbec nezaujímam?
,,Stojím ti za to vôbec?" šmykla som sa po stene a sadla si na zem.
,,Samozrejme, že áno," povedal mi na rovinu, bez chvíľky premýšľania.
,,Koho sa snažíš presvedčiť? Seba či mňa?" Tvár som si skryla do oboch dlaní.
,,Možno aj teba, aj mňa," nespúšťal zo mňa oči a kľakol si ku mne.
,,Si retardovaný? Čo si si už stihol dať?" Vybehla som na ňho a skúmala jeho oči, či niečo nezistím.
Podal mi ruku, no ja som ju odignorovala. Bola to odpoveď? Pretože ak áno, ja som to za to nepovažovala.
,,Prosím, vezmi ma domov," nečakala som na jeho reakciu a postavila som sa na nohy.
Priblížil sa ku mne a pevne ma objal. Myslím, že presne toto som potrebovala. Po dosť dlhej dobe sa odtiahol  a venoval mi jemný bozk na ústa.
,,Upokoj sa, prosím," šepol a dal mi pusu do vlasov. Ja som len poslušne prikývla.
,,Teraz pôjdeme späť a bude to fajn, dobre?"
Držal si ma pri sebe v pevnom objatí a dal mi pusu na čelo. Znova som letmo prikývla. Neviem, kde sa to vo mne vzalo. Vybrali sme sa naspäť. Držal ma za ruku. On otvoril dvere a ja som mu bola v pätách. Zatvorila som ich za sebou a všetci svoje pohľady zrazu venovali iba nám.
,,Vykurvení?" Rýpol si Daniel.
Nereagovala som na jeho pripomienku. Sam na ňho mrkol a zasmial sa. Pretočila som očami. Sam si sadol na gauč, kde sedela Kiara, a tak som sa vtlačila medzi nich.
,,Si v pohode?" zašepkala Kija.
Bezstarostne som prikývla a oprela sa o Sama. Pomaly som na Samovom ramene zaspávala.
,,Princezná," zatriasol so mnou.
,,Mm?"
Cítila som sa ako zdrogovaná. Ten prvotný pocit, keď sa zobudíte a vlastne ani neviete, ako sa voláte. Necháte za seba odpovedať len reflexy.
,,Chceš už ísť domov?" Starostlivo ma chytil za rameno.
,,A ty?" Odpovedala som mu rozospato.
,,Už áno." Venoval mi tak krásny úsmev, že som sa konečne zobudila.
,,Pôjdeme?" pozrela som sa na ňho. Objala som Kiaru a dala jej pusu na čelo. Potom som objala aj Daniela a ostatným som sa pozdravila. Keď ma Sam chytil za ruku, vyšli sme von. Pomalými krokmi sme kráčali ku mne domov. Cesta, ktorá obyčajne trvala maximálne 10 minút, nám teraz trvala pol hodiny. Naozaj, neklamem. Pred dverami som sa k nemu otočila a pobozkala ho.
,,Choď hore," povedala som mu s pohľadom zabodnutým do jeho sladkých očí.
Prikývol a odišiel. Odomkla som dvere od domu a vybrala som sa do spálne. Opatrne som otvorila dvere. Pobrala som sa k maminej strane postele a nastavila som jej hodiny na mobile z 2:35 na 0:9.
,,Mami," zatriasla som ňou.
,,Hm?" zobudila sa.
,,Už som doma," zašepkala som, aby som nezobudila otca.
,,Koľko je hodín?" spýtala sa.
,,Niečo po polnoci," v tme som sa usmiala.
Samozrejme, nebola by to ona, keby si to neskontrolovala. Odomkla telefón. Naozaj, bolo tam 0:9.
,,Dobre, choď si ľahnúť," povedala a otočila sa na druhú stranu.
To som využila a prestavila som jej v rýchlosti hodiny na 2:35. Odišla som.
Bola som hrdá sama na seba, pretože to vyšlo. Moje plány zväčša nebývajú také úspešné. Keď som vošla do izby, namierila som si to rovno k oknu a otvorila som ho.
,,Čo ti to tak trvalo?" Spýtal sa, keď vošiel dnu.
,,Nechaj tak."
Prešiel k dverám a zamkol ich. Pozrela som sa naňho a sadla som si na kraj postele. Po chvíli prišiel ku mne a bozkom ma zvalil na posteľ. Ľahli sme si vedľa seba a spokojne som zaspávala. V bezpečí.