Maybe last time (SK)

5

Nasilu som vošla dnu.
Neprestala som naliehať na mamu, aby sme išli domov. Nepovolila. Už som ju nebavila, no mama bola jediná, ktorá so mnou mala trpezlivosť. Narozdiel od otca.
,,Je mi to jedno. Máš to príkazom z nemocnice," pozrela sa na mňa. ,,Zabudla si? Ty si si vybrala."
Vošla som do miestnosti. Sama. Zatvorila som za sebou dvere a rozhliadla som sa.
Miestnosť vyzerala príjemne, ale zároveň ma desila. Steny boli biele. Prečo nie čierne? Ach, hlúpa Mia. Už si niekedy videla čierne steny?
Vyzeralo to tu očosi lepšie ako z vonku. V kúte bola skriňa. Stará. Zaujímalo by ma, čo v nej je. Možno nejaké spoločenské hry. Alebo kopa papierov? Nezaujímavých, nepotrebných papierov. Možno hŕba kníh. Starých, zažltnutých a neprečítaných.
V strede miestnosti bol hnedý kožený trojsedačkový gauč. Oproti bolo rovnaké kreslo. Gauč a kreslo oddeľoval čierny sklenený konferenčný stolík. V kresle sedel postarší chlap a v ruke mal papiere na čiernej tvrdej podložke.
Chlap pôsobil, že mal okolo 40, no aj tak bol celkom chudý a vkus mal nahovno.
Vysoko vytiahnuté kockované ponožky a hnedé nohavice, ktoré sú už dávno von z módy. Košeľa a na nej svetlo-hnedý sveter bez rukávov. Vyzeral ako nejaký úchylák z tých starých filmov.
Fuj. Fuj. Fuj.
Sem-tam mu bolo vidieť nejaký ten sivý vlas a oči mu lemovali klasické dioptrické okuliare.
,,Nemám šancu sa vyliečiť," povedala som rázne, bez pozdravu.
,,Sadni si a urob si pohodlie," nakukol do svojich papierov, akoby hľadal nejaký údaj. ,,Mia."
Chcela by som vedieť, čo mu otec natáral a čo má o mne napísané v papieroch. Mykla som jedným ramenom a sadla si na gaučovku do tureckého sedu. Otvorili sa mi diery na kolenách na mojich roztrhaných čiernych nohaviciach. Usmiala som sa. Ľudia o mne často vraveli, že som psychopat, no ja som sa tak ani zďaleka necítila. Nepoznali ma, vnímali ma iba zvonka, povrchne. To je na ľuďoch zvláštne. Sú sebeckí. Často robia unáhlené závery, je im to jedno. Hlavné je, že oni sa cítia dobre
Prstami som si prechádzala po kolenách. Zrak som obrátila na toho starého psychológa. Ten mal upretý pohľad na moje tričko s logom Guns 'N Roses.
,,Pozri," ozval sa. ,,Každý má šancu sa vyliečiť, ak vlastne chce."
Pozrel sa mi hlboko do očí a hneď na to sa oprel.
,,Dáš si vodu?" Spýtal sa ma.
,,Nie," povedala som rázne, bez akéhokoľvek pocitu.
Spýtal sa ma na pár otázok a ja som odpovedala dvoj-trojslovne, nanajvýš jednou krátkou vetou.
Položil mi ďalšiu otázku: ,,Chceš byť mŕtva?"
Čo to je za otázka? Nenahnevala som sa. Len som sa pozerala na stenu.
Zapozeraná som začala rozprávať: ,,Ja už som mŕtva. Som ako mŕtvy kvet. Keď som zomierala, klopala som na nebeské dvere, no nikto mi neotváral. Cítili vo mne hrozbu. Nebezpečenstvo. Báli sa ma. Zošla som o pár schodov nižšie. Zaklopala som na pekelné dvere. Otvoril mi sám Satan. Bola som poctená. Aj keď ma k sebe nevzal. Povedal mi jedinú vetu. A tá znela takto: 'Ešte neprišiel čas. Si môj spojenec a ja ťa potrebujem na živej strane.'"
Nechápavo sa mi pozeral do očí.
,,Čas na čo?" opýtal sa ma.
Neodpovedala som. Sama som nevedela odpoveď na túto otázku.
,,Si veriaca?" vyzvedal.
,,Akože Boh a tak?" poškriabala som sa na zátylku.
Bez slova prikývol.
,,Viem, že existuje. No ak existuje, prečo mi nepomáha? Prečo neotvoril, keď som klopala? Nesnaží sa mi pomáhať. Prečo? Lebo som iná?" Vyčítavo som sa na ňho pozrela.
,,Takže chceš povedať, že veríš v Satana?" Nadvihol jedno obočie.
Hlúpa otázka. Stále na mňa civel. Znervózňovalo ma to. Predklonila som sa a vyčítavo mu pozerala do očí.
,,Satan existuje. Hľadel mi do očí. A nie je to len malý, červený chlapík s chvostom a rohami. Dokáže byť nádherný, pretože je padlý anjel a zvykol byť obľúbencom Boha."
Po dokončení tohoto krátkeho výlevu som sa oprela. Z jeho očí som vyčítala, že má strach. Možno o mňa, možno o môj stav.
,,Dnes mám pre teba jednu cennú radu, Mia," zahľadel sa mi do očí. ,,Nepozeraj toľko filmov. Uvidíme sa nabudúce. Ahoj"
Bez pozdravu som vyšla z dverí a potom von z kliniky. Matka tu už nebola. Siahla som do zadného vrecka a niečo som z neho vytiahla.
Pozrela som sa na svoju dlaň.
45 centov. Super. Tak akurát na dve kusovky, nie na autobus. Rozhodla som sa ísť domov peši. Prechádzka nikdy neuškodí. Možno ma zabijú iné veci, nie čerstvý vzduch. Vytiahla som si telefón a kráčala ulicou so slúchadlami v ušiach. Vyhmkávala som si do rytmu pesničky Follow You od mojej obľúbenej kapely BMTH.
Po dvadsiatich minútach cesty som obišla náš dom. Domov teda rozhodne neidem. Nemôžem to tam zniesť a ani nechcem.