Maybe last time (SK)

10

Spanikárila som a sklonila hlavu. Silno som ho objala a snažila sa zaspať.

23. AUGUST 2014

Rodičia uverili, že som sa prestala stýkať so Samom. Dokonca som sa rezala už len štyrikrát do týždňa a obmedzila cigarety. Stávala som sa pomaly dobrým človekom. Aspoň som si to myslela. Nakoniec bolo všetko dobré.
Všetko len preto, aby mi nevzali môjho najlepšieho kamaráta. Jasné, možno by to nebolo až také hrozné, keby sme odišli. Existuje predsa skype a podobné srandy. Ale takto mi bolo lepšie. Kto by to predsa chcel takto?
Tešila som sa do školy. Musela som vydržať ešte chvíľku. S rodičmi som vychádzala super, a keď som chodila za Samom, vravela som, že chodím za kamarátkou Ninou. Samozrejme, žiadna nebola. Ani neviem, čo sa medzi nami stalo. Možno som sa spamätala? Rodičia vravia, že som dostala rozum. Ja si to síce nemyslím, ale najak sa mi nehnusia až tak veľmi ako kedysi. Možo vianočný zázrak. Alebo povianočný.
S Ruth sme trávili kopu času. Smiala som sa. Usmievala. Bola som iný človek.
Dnes bolo chladno. Ešte som nezažila takú zimu v auguste. Vyliezla som von v croptope a nasmerovala som si to k Samovi.
Postavila som sa k jeho skrini a vytiahla som tenkú mikinu. Prehodila som ju cez hlavu, čím som si ju obliekla.
,,Zase mi berieš mikiny?" Pozorne ma sledoval.
,,Je mi zima," milo som sa usmiala s presvedčením, že ho tým obmäkčím.
,,Máš šťastie, že ten úsmev zaberá," odvrátil pohľad a ja som si zahryzla do pery.
,,Čo si to čítaš?" podišla som bližšie k nemu s viditeľnou otázkou v očiach.
Zatvoril knihu.
,,Povedzme, že čítam knihu o dievčati menom Lea. Lea má zlých rodičov a robí kvôli ním chybu. Stretáva sa s kamarátom a klame rodičom do očí. Smeje sa, ale smeje sa nasilu a falošne. A tento stereotyp ju o chvíľu prestane baviť. Ale čo už, možno má Lea rada stereotyp. Ešte som to nedočítal, neviem ako sa to skončí. Ale tipujem, že dobre nie."
Celý čas mi hľadel do očí, akoby čítal mňa a nie knihu. Povzdychla som si.
,,Prečo to robíš?" pozrela som sa do zeme. ,,Je úplne jedno čo robím. Môžeme byť spolu a to je hlavné."
Chytila som ho za ruku dúfajúc, že ma pochopí.
,,Vidím v tvojej hlave démonov. Démonov, ktorí ťa zabíjajú," neodvracal svoj pohľad a ja som jeho ruku stisla silnejšie.
,,Prestaň. Včera som skončila so sedeniami. Mala som toho dosť. Zhoršuješ to," nepatrne som skleníka hlavu.
,,Veď odvčera si stabilná. Zvládneš čokoľvek," žmurkol na mňa, ale ja som vedela, že táto jeho irónia ma raz zabije.
Sklonila som hlavu a vtedy som to pocítila. Naozaj som mala hlavu plnú démonov. Chytila som si ju.
,,Robí ti to dobre?" privrela som oči.
,,Myslíš ubližovať ti? Áno." Usmial sa na mňa.
Vstala som a pobrala sa k oknu. Chytil ma za ruku, ale všetko, čo som v tej chvíli chcela, bolo rozplakať sa.
Labilita sa vracala.
,,Snažím sa ťa chrániť," otočil ma k sebe. ,,Labilná Mia bola predsa lepšia, ty to vieš."
,,Naozaj? Mne sa viac páči stabilná Mia," zodvihla som hlavu. ,,Nikoho sa nesnažíš chrániť. Iba seba. Jedine seba. Si sebecký. Ja vlastne ani neviem, čo chceš! Podaj mi tvoj mobil."
Nastavila som ruku a on mi do nej vložil svoj telefón. Vymazala som mu moje číslo.
,,Už nevolaj ani nechoď."
Vybehla som von oknom a bežala domov. Rozplakala som sa. Bola to úplna maličkosť. Hlúposť, kvôli ktorej som stratila milovaného človeka. Celé leto som klamala svojim rodičom len kvôli nemu. A on mi povie niečo také. Toto nebol Sam, ktorého poznám. Bol to vôbec Sam? Čo sa s ním stalo a prečo mi to robí? Nemá ma už vic rád? Prečo som sa ho to neopýtala?
Zatvorila som si okno a vo chvíli, keď som spadla do postele, zaspala som.
O pár hodín som sa zobudila na to, že mi zvoní telefón. Volala mi mama. Z práce. Chcela len, aby som postrážila Ruth a ja som súhlasila. Prišlo mi to vhod. Siahla som si do vreciek.
2 eurá v párcentovkách. Prekonala som sa.
Prehľadala som ostatné mikiny, kde som našla ešte nejaké drobné. Ruth som neskôr donútila ísť na prechádzku, pričom sme sa zastavili v obchode. Vypýtala som si cigarety.
Veta: ,,Na sklade nemám tvoje obľúbené pukačk." ma odradila vôbec fajčiť. Fajčiť? Myslela som žiť.
Táto situácia ma prinútila kúpiť Ruthie lízatko a poďakovať známej, ktorá tu pracovala. Strčila som ruku do vrecka mikiny a pozrela sa na seba. Stále som na sebe mala Samovu mikinu. Tentokrát som sa nemienila ospravedlniť ako prvá. Možno je to to posledné, čo mi po ňom zostalo.  Pustila som Ruth na preliezky a ja som si sadla na lavičku, odkiaľ som ju pozorovala. Po dvoch hodinách ju to už nebavilo, a tak sme sa vybrali domov. Doma si odo mňa vypýtala jedlo - povedala palacinky. Tak sme robili palacinky. Ona to nevedela ani vysloviť a ja som nevedela, či sa mám smiať alebo plakať. Bola som celkom prekvapená.
Ani ja, ani ona toho veľa nezjeme.
Vtom prišiel domov otec. Pozrela som sa na hodinky. Bolo 5. Ani som neuvedomila, ako rýchlo čas beží.
,,Ahoj, robím palacinky. Dáš si?" Usmiala som sa s nechuťou na otca. Prikývol. Obom nám dal pusu na líce.
,,Čo to máš za mikinu?" Opýtal sa ma.
,,To je," odmlčala som sa a rýchlo si niečo vymýšľala. ,,Mikina Nininho brata. Bola mi zima tak mi ju požičal, keď som bola u nej."
Znova som sa usmiala.
,,Aha, máš známosť?" Zarazil sa. Znel, akoby to bolo niečo nenormálne. Prevesil si letný kabát cez stoličku.
,,Už to tak bude," zasmiala som sa.
Otec sa usmial: ,,Porozprávaš mi o ňom?"
Pokrútila som hlavou.
,,Prečo?" Spýtal sa prekvapene a vzal si palacinku.
,,Neviem," pozrela som sa na ňho. ,,Idem do izby."
Bez ďalšieho slova som odkráčala. Začala som sa pripravovať do školy. Samozrejme. Škola. To znamenalo vídať sa so Samom denno-denne. Začala som pochybovať, či tam chcem ísť. Vtom mi zavibroval mobil.

Sam: Asi nebudeš až taká chytrá. Zabudla si, že viem tvoje číslo naspamäť.

Mia: Možno nie som chytrá, no asi som naivná

Sam: Mia prestaň, veď sme predsa soulmates, spomínaš si?

Mia: Nie.

Hodila som mobil na zem a zapozerala sa do bieleho stropu.