Maybe last time (SK)

15

Asi o pol siedmej som zobudila Alexa a privítala ho do nového, slnečného rána ako každá správna priateľka. Hneď potom kopla do Sama, ktorý ležal kdesi na zemi v kôpke prikrývok a vankúšov so slovom 'škola'.
Keď sa tie dve ženy konečne vychystali, vybrali sme sa na autobus. Deň v škole prebehol podľa mojich predstáv, no na rade bola matika. Aj tú som predýchala. Po hodine sa ku mne došuchtala Kiara.
,,Hádaj kto ma nechal," vyhlásila, akoby to ešte predtým očakávala.
,,Kto iný ťa mohol nechať, keď nie tvoj chlapec?" Hodila som svoje knihy do skrinky.
,,Michael je debil," prekrížila si ruky na hrudníku.
,,Nehovor tak," zamračila som sa. ,,A prečo vlastne?" Zvedavo som sa spýtala.
,,Vraj som priveľmi žiarlivá," zamračila sa. ,,Aspoň budem mať čas venovať sa Samuelovi Parkerovi."
Ironicky som sa zasmiala a presne v tom momente aj zazvonilo.
,,Toto si ešte vybavíme," varovne sa na mňa pozrela a vybrala sa preč.
Máme hodinu v rovnakej učebni, ale dobre. Šla som pomalým krokom za ňou. Sadla som si dozadu a počúvala výklad profesora.

19.SEPTEMBER 2014

Piatok. Pol piatej. Nahádzala som veci do tašky a zatvorila ju. Prehodila som si ju cez plece. Rozlúčila som sa s rodičmi a vyšla von. Samozrejme, moja partia ma už čakala vo väčšom Volkswagene vane. Pousmiala som sa a hodila tašku dovnútra. Nastúpila som dnu a pobozkala Alexa na pery. Sam sa na nás krivo pozeral, a potom ma privítal aj on. Okolo siedmej sme dorazili do tichého lesa. Sedeli sme na drevených lavičkách a rozprávali sme sa. Popíjali akýsi tvrdý alkohol. Lenže mňa ani Sama alkohol nerozhodí. Pijeme, fajčíme a drogujeme. Ostatní nie. Aspoň teda myslím. Vlastne ani ja so Samom už veľmi nie. Alex teraz potrebuje moju podporu a ja sa nesmiem poddať žiadnej legálnej či nelegálnej droge. Nesmiem sa opiť. Ani sfajčiť. Žiadne drogy. Slovo drogy sa mi zopakovalo v hlave ešte asi päťkrát. Predsa mu zomrela matka. Oprela som sa o ňho. Opekali sme a rozprávali sa. Boli to moji priatelia. V tom momente mi došlo, že mám konečne priateľov, ktorí o mne nevedia nič, a tak ma berú do svojej nemožnej partie. Nebolo to kvôli mne. Bolo to kvôli nemu. Som Alexovo dievča. Viac nezaujímalo nikoho. Nevedeli, čo mám rada a kto som. Niektorí ľudia by si pomysleli, že to stačí. Ale mne to nestačilo, určite nie. Nechcem, aby si ma pamätali len ako jeho dievča. Zdvihla som sa, no Alex sa ani nepohol. Vytiahla som si z vrecka cigarety a išla hlbšie do lesa. Tam som si zapálila a čupla si. Po chvíli som začula kroky a usmiala sa nad tým.
,,Ešteže sa podelíš," zastal pri mne.
Jednu som mu podala a pozerala sa naňho.
,,Neviem čo ti je," zapálil ju. ,,Ale chcem to vedieť." povedal a finálne si potiahol.
Kúsok dymu ma pošteklilo na pľúcach, a keď som vydýchla ten hustý tmavý dym, nepatrne to zaštípalo.
,,Nič, predsa," povedala som celkom presvedčivo a Sam z vrecka vytiahol sáčok so zelenou vecičkou.
,,Máme trávu?" rozžiarili sa mi oči a svoje nadšenie som rozhodne neskrývala.
,,Máš papieriky?" Opýtal sa a ja som prikývla.
Bolo približne pol dvanástej, keď sme sa prechádzali. Ostatní stále sedeli a boli na mol opití.
,,Nepoznám kľúč k úspechu. Viem však, že kľúčom k zlyhaniu je snaha zapáčiť sa každému," varovne sa mi pozrel do očí.
,,Asi máš pravdu," kráčala som a pozerala do zeme. ,,Mala by som prestať. Myslím na to, čo si o mne myslia ostatní." Zodvihla som zrak.
Pokrútil hlavou.
,,Takúto ťa nepoznám," odvetil.
,,Kazím sa?" pousmiala som sa.
Popri tom som si všimla, že sme skoro na mieste. Otočil si ma k sebe a chytil za ruku.
,,Stabilita či labilita, no nie je to jedno? Buď si s kým chceš, stále ťa mám rád," usmial sa na mňa a ja som sa na ňho vrhla s objatím.
Otočila som sa mu chrbtom a nechala ho tam. Podišla som k dreveným lavičkám a očami hľadala Alexa. Všimla som si len Thalyu, ktorá sa s niekym olizovala. Zas. Štetka. A ešte aj Nica, ktorý vyzeral, akoby mal o chvíľu zvracať. Nechcela som si však nechať pokaziť deň. Podišla som k ním a okamžite som ucítila prítomnosť alkoholu. Vyplazila som jazyk a chytila Thalyu za plece. Snažila som sa byť milá, tak som sa usmiala. Tak sa to predsa robí, však?
,,Thal, nevidela si Alexa?" prehodila som a oni sa od seba konečne odtiahli.
Thalya sa víťazne zaškerila, čo som hneď pochopila. Povzdychla som si a snažila sa zastaviť tie chladné slzy. Asi som ho vážne ľúbila. Nikdy som nechápala, kde sa vo mne berie ten chlad, no konečne som pochopila, že práve on je výsledkom tej bolesti, ktorú denno-denne prežívam. Alex sa mi pozrel do očí a chytil ma za ruku. Otočila som sa a zodvihla hlavu. V tomto momente mi patrí svet. Veď kedy nepatril? Sťažka som prehĺtla a vybrala sa pomalým krokom k Samovi. Chytil ma za zápästie. Otočil si ma a pritiahol k sebe. Dlane som mu položila na hrudník a snažila sa ho dostať preč od seba.
,,Záleží mi na tebe," povedal.
Zomlelo sa to tak rýchlo, že som vlastne ani veľmi nepochopila, prečo to urobil. Áno, Alex ma podviedol. Dal by sa jeden bozk nazvať podvodom?
Možno to nebol len nejaký nevinný bozk. Videla som jeho oči. Chcel to. Naozaj to chcel.
,,Stratil si matku. A teraz aj dievča," šikovne som sa mu vytrhla zo zovretia.
Pritiahol si ma naspäť a celý čas sa pozeral na moje pery.
,,Milujem ťa," hrýzol si spodnú peru tak veľmi, až som čakala, kedy mu z nej potečie krv.
,,Nevieš čo je láska," zašepkala som.
,,To bolo odvážne," povedal a jeho ruky na mojom chrbte sa pomaly posúvali nižšie.
Udrela som ho. No vravela som si, že nie som slabá.
,,Choď za Thalyou, ona to možno ocení," zakričala som a zasmiala sa.
Bez akejkoľvek irónie. Všetci sa na nás otočili, pretože počuli ako som skríkla. Možno sa tí dvaja našli. Utrela som si slzu a usmiala sa. Keď som prišla k Samovi, chytila som mu ruku.
,,Čo teraz?" spýtala som sa.
,,Odídeme," povedal a pozrel mi do očí.
Šťastie, že sme boli na dvoch minivanoch, ale nemrzelo by ma, keby sme boli na jednom. Nastúpila som do auta a Sam so mnou. Pridalo sa k nám pár ľudí a proste sme odišli.
Neskôr, keď bolo asi pol jednej nadránom sa na mňa nalepili toľké výčitky.
Vydýchol na mňa dym. Nenávidím, keď to robí.
,,Samuel, teraz nie," zamračila som sa na ňho. ,,Mám depku. Chcem len zaspať."
,,Neverím, že si ho naozaj ľúbila," potiahol si.
Všetci venovali pozornosť len nám. Nerozprávali sa, ale počúvali nás. To ma znervózňovalo.
,,Asi áno," prikývla som. ,,Neviem."
,,Ja ti zaspievam uspávanku," navrhol mi.
,,A zomriem na jej konci?" otočila som sa k nemu a on prikývol. ,,Tak potom môže byť."
Zatvorila som oči. Ľahla som si a nalepila sa na Sama. Všetci ležali. Tlačili sme sa v tom minivane, ale aspoň sme boli všetci pri sebe. Očividne to nikomu neprekážalo. Ľudia začali piť. Konečne. Už neboli ticho, ale rozprávali sa.
,,Je v poriadku, srdiečko moje," pohladkala ma Kiara.
,,Nič ma nebolí," odvetila som a spustili sa mi slzy.
Aj keď neviem prečo. Veď ja nie som dievča na vzťahy. Nemalo ma to zraniť. Mala to byť len nevinná zábavka. Zrazu neviem, či som Alexa ľúbila alebo nie. A nevedela som, kde vziať odpoveď na túto otázku.