Maybe last time (SK)

4

V izbe som si otvorila laptop. Pustila som si Lanu Del Rey v sekcii hudba a všimla si knihu, ktorá ležala na zemi. Otvorila som ju a trvalo mi niekoľko hodín, kým som ju prečítala celú.
V čítaní som sa nezastavila, čo ma dosť prekvapilo, keďže vôbec nečítam. Kniha ma pravdupovediac dosť zaujala. Keď som ju dočítala, položila som ju na stolík a rozmýšľala o nej.
Chcela som ísť za Samom, ale bolo už neskoro večer. Čím ďalej som o tej knihe rozmýšľala, tým to bolo horšie. V tom momente som túžila po večnej láske. Veď predsa je to normálne, nie? Alebo som len v puberte? Možno mi z toho len preskakuje. Keď som si uvedomila o čom premýšľam bolo mi zo seba zle.
,,Spamätaj sa, láska je nanič! Nie je skutočná!" vravela som si. ,,Ilúzia, spomínaš?"
Z rozmýšľania ma vytrhlo jemné klopaknie na dvere. Malá. Úplne som na ňu zabudla.
Pomalinky otvorila dvere a nakukla dnu.
Vo dverách sa objavila moja malá 5-ročná sestra, ktorú som milovala, a zároveň nenávidela ako všetkých.
Bola bosá a oblečené mala ružové pyžamo s hviezdičkami. V ruke zvierala svojho plyšového zajačika. Bola taká rozkošná.
,,Poď," prehrabla som si vlasy a posadila sa.
Ľahla si ku mne a prikryla sa.
,,Chceš rozprávku?" nadhodila som.
Ona iba nepatrne prikývla.
,,Tak počúvaj. Kedysi veeeľmi veľmi dávno existoval jeden veľký ostrov," začala som tak, aby ju to zaujalo. ,,Na tom ostrove žili všetky rôzne ľudské pocity." Na chvíľu som prerušila moje rozprávanie a Ruth sa na mňa pozrela.
,,Láska a smútok?" opýtala sa a tentokrát som prikývla ja.
,,Láska, smútok, dobrý aj zlý pocit, prepych, šťastie, bohatstvo a veľa iných. Jedného dňa sa dozvedeli, že sa ich ostrov potopí. Vieš čo spravili?"
Pokývala hlavou na znak nesúhlasu.
,,Každý z nich si postavil svoju loď a odplával z ostrova. Len láska bola trpezlivá, a tak zostala čakať do poslednej chvíle. Predtým, ako sa ostrov potopil, prosila láska o pomoc. Na luxusnej lodi plávalo okolo lásky bohatstvo. Spýtala sa: 'bohatstvo, vezmeš ma so sebou?'
'Nie, nemôžem. Mám na svojej lodi mnoho zlata a striebra. Pre teba tu miesta niet.'
Tak sa láska spýtala pýchy, ktorá plávala okolo na prenádhernej lodi.
'Pýcha, môžeš ma vziať so sebou?'
'Ja ťa láska nemôžem vziať.' odpovedala pýcha, 'tu je všetko perfektné, mohla by si poškodiť moju loď.' Láska sa teda spýtala smútku, ktorý tiež odplával na svojej lodi.
'Smútok, prosím, vezmi ma so sebou.'
'ach, láska,' povzdychol si smútok, 'ja som taký smutný, že chcem byť sám' aj dobrá nálada prešla okolo lásky, ale bola taká spokojná, že ani nepočula o čo ju láska prosí. Zrazu sa ozval akýsi hlas: 'poď láska, ja ťa vezmem.' bol to neznámy starec, ktorý prehovoril. Láska bola taká vďačná a šťastná, že sa zabudla spýtať na starcovo meno. Keď doplávali k pevnine, starec odišiel. Láska si uvedomila, že mu veľa dlží, a preto sa spýtala múdrosti: 'Môžeš mi prosím povedať, kto mi pomohol?'
'To bol čas,' odpovedala.
'Čas?' spýtala sa láska. 'Prečo mi pomohol čas?' a múdrosť odpovedala: 'Pretože len čas vie, aká je dôležitá láska v živote..'"
,,Ako to mám chápať?" opýtala sa po chvíľke ticha.
,,Vieš, zlato, ak niekoho ľúbiš, musíš mu dať čas. Ak máš niekoho rada, počkáš si na ňho kľudne aj večnosť."
,,Aj ty ľúbiš ocka?" Vykukla na mňa tými svojimi očami. ,,Aj ty mu dáš čas?"
Sťažka som sa nadýchla.
,,Ale áno, sestrička," privinula som si ju k sebe. ,,A teraz už spi."
Usmiala sa, chytila ma za ruku a zaspala.
Pravda bola taká, že som jej klamala. K rodičom som cítila iba čistú nenávisť. Ale čo poviete päťročnému decku?
Ráno som sa zobudila na to, že som spadla z postele. Ruth bola rozvalená na celej posteli a ešte spala. Nechcela som ju budiť, tak som sa umyla a obliekla. Vyliezla som oknom a zastavila sa pri Samovom dome. Rozbehla som sa po požiarnom schodisku a vliezla dnu. Sam zase len ležal na posteli so slúchadlami.
Hodila som do ňho knihu a on si v momente dal slúchadlá dole z uší.
Hodil na mňa pohľad, ktorý by zabil už aj mŕtveho.
,,Nehádž s mojimi knihami, dobre?!" Zavrčal na mňa a ja som pregúľala očami.
Toto boli veci, ktoré ho vedeli nahnevať.
,,Sklapni, zlato," odpovedala som mu so štipkou irónie.
Nezastavila som sa a šla k jeho knižnici.
,,Celé dni nič nerobíš, ale kričať na Collinsovú, to by sa ti páčilo," podpichla som ho.
Prstami som vyťahovala jednotlivé knihy a hneď ich znova zasúvala späť.
,,Ktorú odporúčaš, pán vášnivý čítateľ?" Spýtala som sa s riadnou dávkou sarkazmu.
Chytil do rúk knihu, ktorú som mu vrátila.
,,Konečne si si prečítala knihu odo mňa," zodvihol kútiky úst do širokého úsmevu.
,,Sam, nebavíš ma," poznamenala som
,,Zvykol som si, princezná."
Otvorila som encyklopédiu, z ktorej som vytiahla ploskačku a napila sa akejsi tekutiny. Hádam vodka. Jej chuť ma na jazyku popŕhlila.
Sam neznášal, keď som mu pila z "encyklopédie". Následne som ju odložila späť.
,,Skús údolie bábik," ukázal na ňu.
Povzdychla som si.
,,Kedy niekam pôjdeme, Samuel?"
,,Prestaň, Mia," zamračil sa.
Uškrnula som sa a objala som ho.
,,Ahoj, večer," povedala som a utekala domov.
Úprimne? Tešila som sa na knihu. Matka ma čakala v izbe. Čo tu zasa chce? Všimla si knihu.
,,Ty čítaš?" opýtala sa ma prekvapene.
,,Aspoň vidíš, že Sam na mňa nemá len zlý vplyv," odvrkla som rázne.
,,Znova si s ním bola?!" Zareagovala tak, ako sa dalo čakať.
,,Moja vec."
Mala som chuť jej povedať, že je otravná, a že by radšej mala vypadnúť.
,,Zasa si drzá, Mia?!" vrieskala po mne bez jediného racionálneho argumentu.
,,Blablabla," povedala som a otočila sa jej chrbtom.
,,Čo vlastne chceš?" otočila som sa na ňu, akoby som zabudla.
,,Obleč sa, ideme." povedala
Nemala som chuť nikam ísť. Chcela som si čítať. Bolela ma hlava. Odišla bez ďalšieho slova. Obliekla som sa a vzala si nejaké prášky. Myslím, že to boli také tie klasické na bolesť.
Doteraz neverím, že som ju poslúchla a sadla si do auta.
Po 15-tich minútach cesty sme došli na miesto.
Matka zastavila pred veľkou starou budovou. Viem, čo tu je a viem, čo ma čaká. Aj cez to som nechcela vyliezť z auta. Toto som odmietala.