Maybe last time (SK)

3

,,Skoro si zomrela," začal mi to vyčítať, a keď som nereagovala, dokonči.: ,,Bola si schopná ma tu nechať... Vôbec ti na mne nezáleží."
Prekrútila som očami nad jeho slovami.
,,Neber to vážne. Všetci raz zomrieme," vstala som a poúčala som ho.
Len tak sedel a znova nereagoval.
,,A ty vieš, milý Sam," odmlčala som sa v snahe dokončiť vetu. ,,Ako dlho som bola v nemocnici?"
,,56 hodín a 15 sekúnd si spala a ďalších 72 hodín, 16 minút, 33 sekúnd a 18 milisekúnd si ležala na bielom nemocničnom lôžku," povedal sebavedomo, aj keď s ťažkým výdychom a ja som sa na ňho pozrela s vážnym pohľadom.
,,To zasa vieš ako?" Spýtala som sa bez dlhého premýšľania.
,,Neviem," postavil sa. ,,Tie minúty som si vymyslel. Ale hodiny sú presné!"
,,Ach, Sam," pregúľala som očami. ,,Pointou je, že si ma za celé tie dni neprišiel ani raz pozrieť."
,,A mohol som snáď?" Vybehol na mňa takým tónom ako ešte nikdy predtým. ,,Neviem, či by som si niečo nespravil, keby som ťa tam tak videl."
Otočil sa mi chrbtom.
,,To nič," podišla som k nemu a položila som mu ruku na rameno. ,,Všetci robíme chyby."
,,Lenže toto nebola žiadna chyba!" Otočil sa ku mne späť tak, aby som mu videla do tváre.
,,A vlastne, máš pravdu," potvrdila som. ,,Chcela som to tak."
,,Mia-" začal rozprávať, no ja som ho prerušila.
,,-ak máš v pláne sa hádať, tak ja idem," oznámila som so všetkou hrdosťou, ktorá mi ešte po tých incidentoch zostala.
,,Potom sa vyrovnáme," otočil hlavu smerom k oknu.
Zdalo sa, že ho už nezaujímam ani ja, ani moje výlevy, iba jeho peniaze.
,,Za čo?!" vyskočila som na ňho.
,,Za to, čo si si vzala. Čau."
Zatvoril za mnou okno a pustil metalcorovú hudbu, ktorú bolo počuť až von.
Vie, že ju milujem.
Doma som si poskrývala skoro všetko, čo som mala od Sama. Vlastne ukradla. Doma som si poskrývala skoro všetko, čo som ukradla od Sama. Pustila som si Kurta Cobaina a ľahla si na posteľ. Zo zadného vrecka som vytiahla žiletku a vyhrnula si rukávy. Ľudia by povedali, že som hlúpa. Že po príchode z nemocnice znova vyťahujem žiletku na svoje telo. A prečo by aj nie? Ak mi nerozumejú, nech sa nestarajú. Lepšie teraz ako neskôr.
Na rukách som už nemala žiadne miesto, kde by som sa mohla porezať, ale aj tak som prešla žiletkou po celej dĺžke svojej ruky. Krv sa po pár sekundách liala. Vyhrnula som si aj tričko a chvíľu pozerala na svoj bok. Keď som ho dostatočne preskúmala pohľadom, priložila som naň žiletku a ťahala sem a tam.
Z rúk mi kvapkala krv, no ja som sa cítila viac než dobre.
Poznáte ten pocit, keď viete, že je niečo nesprávne, ale nesnažíte sa to nijako napraviť?
Ja teda áno. Presne takto viem opísať moju situáciu.
Po pol hodine som začula buchot na okne.
Celá od krvi, ktorá už na mojom tele začala pomaly zaschýnať, som sa postavila a otvorila som okno.
,,Odkedy to zamykáš?" opýtal sa zvedavo.
,,Odkedy ťa poznám," bez nálady som si sadla na kúsok parapety.
,,Uber s tým rezaním, prosím," ani sa na mňa nepozrel. ,,Ani po mojej prednáške nie si schopná odnaučiť sa to."
,,Sklapni," povedala som mu bez nálady.
Aj ma počúvol.
Prv sa zdalo, že ani nevie, čo tu hľadá. Vytratil sa do kúpeľne, kde som začula tečúcu vodu.
Keď sa vrátil, v ruke zvieral tmavomodrý uterák namočený v teplej vode. Priložil mi ho na rany a snažil sa zmyť zaschnutú krv z častí môjho nepodareného tela.
Keď svoju úlohu dokončil, a to dúfam, že bol konečne spokojný, vybral sa k pokladničke a vzal si cigaretu. Vedel, že by som nemala fajčiť v izbe, keď nechcem, aby mi rodičia prehľadávali izbu pod zámienkou, kde skrývam cigarety, no aj tak si ju zapálil rovno v strede izby.
,,Máš pod sebou tenký ľad," vydýchol nepekne hustý dym.
Nesmierne som milovala tie jeho otrasné metafory, ktoré by ste pochopili všelijako, len nie tak, ako to myslí on. Bol to veľmi múdry a bystrý chalan, no občas som mala pocit, že je to to najhlúpejšie zviera na zemi.
,,Rodičia ti to dlho znášať nebudú," dokončil.
,,Je mi to jedno," zareagovala som úplne flegmaticky. ,,Ak si si nevšimol, už sa to stalo."
Sam započul kroky, a tak zahasil cigaretu. Takúto rýchlosť som u ňho ešte nezažila. Dokonca ani na dvanásťminútovke. Rýchlo všade nastriekal voňavku, ktorú uvidel na stolíku a oprel sa o stenu. Vyzeralo to fakt komicky. Chcela som sa smiať, ale nemala som náladu. Namiesto toho som na ňho hodila pohľad typu 'vedela som, že ma v tom nenecháš' a rýchlo som si utrela zvyšky krvi s prvým tričkom, ktoré som videla pohodené na zemi.
Do izby vošla moja matka. Pozdravil ju.
,,Ahoj, Samuel."
Sam naozaj neznášal, keď mu niekto povedal Samuel. Ale mne sa to aj tak veľmi páčilo. A keď ma naštval, použila som to proti nemu. Aj keď pochybujem, že to moja matka tušila.
,,Chcela som len povedať Mii, že o chvíľku bude večera. Pridáš sa?" opýtala sa ho celkom milo, aj keď z jej tváre sa dalo vyčítať, že sa modlí ku všetkým bohom, aby povedal nie.
,,Nie, vďaka. Už odchádzam," odpovedal jej. ,,Ale ďakujem, je to od vás milé."
,,Chvála Bohu," vstúpila som do ich rozhovoru, hodila do ňho vankúš a prevrátila očami.
Obaja sme sa zachichotali.
,,Ako sa to správaš?" okríkla ma mama a dala sa na odchod. ,,A niečo tu smrdí. Vyvetraj. A mimochodom, máme aj vchodové dvere, Samuel."
Ten nereagoval. Alebo nestihol? Chúďa chlapec. Niekedy som sa vážne za našich hanbila. Možno bola niekedy hanba aj slabé slovo.
Matka za sebou nezatvorila dvere. Určite to spravila naschvál, lebo vie, že to nenávidím.
Sam už bol jednou nohou von z okna, ale ako to robieva, tak sa zastaví, pozrie sa na mňa a čaká, kým mu niečo poviem.
,,Prišiel si len na cigaretu?" sklamane som sa ho opýtala.
,,A na čo iné? Hádam si si nemyslela, že za tebou," povedal sčasti ironicky a nadvihol obočie.
,,Drž ústa," zahriakla som ho a hodila do ňho malého plyšového macka.
On však vošiel dnu, akoby niečo zabudol. Natiahol sa po žiletku a schmatol ju do jeho rúk. Nestihla som ju vziať ako prvá.
,,Nezabi sa znova," venoval mi pohľad hodný kňaza.
Priam: 'Choďte a hlásajte zvesť cirkvi!'
Naozaj nenávidím, keď ma poúča. Hodil mi knihu. Skôr než som som stihla niečo povedať, znova vyliezol na pol okna.
,,Ešte sa uvidíme," žmurkol. "A Mia, nezabi rodičov tam dolu. Viem, že máš chuť niečo vyviesť." Dopovedal a už ho nebolo.
Vzala som tú knihu do rúk.
Popravde, vedela som, čo mám od Sama čakať. Sam číta len romantické alebo depresívne knihy. Alebo romanticko-depresívne? Aj to by sa dalo.
,,Romeo a Júlia," prečítala ssom si pre seba nahlas. ,,No zbohom."
Tú knihu som nikdy nečítala, ale každý z nás predsa vie ako to skončí. Hodila som knihu na zem a vstala som. Keby ma teraz Sam videl.
Bola som donútená ísť na večeru.
No pred tým, som sa samozrejme prezliekla a umyla. Zišla som dolu po schodoch. Veľmi nesmelo, akoby ma čakal nejaký pohovor so práce, ktorou som sa mala živiť celý život.
Sadla som si za stôl a prehrabovala sa v jedle.
Všetci pri stole boli ticho, až kým otec neprehovoril: ,,Ruthie, chceš aby ti ocko pred spaním prečítal rozprávku?"
,,Nie," pokývala hlavou po chvíľke premýšľania a ja som sa kontrolovala, aby som nevybuchla smiechom.
,,Chcem, aby mi ju porozprávala Mia," dodala.
Prekvapene som sa na ňu pozrela a rodičia pozerali zase na mňa.
Otec dlho rozmýšľal, no napokon našiel tie, podľa neho, vhodné slová: ,,Miláčik, Mia je teraz veľmi chorá. Musí si odpočinúť. Jej rozprávka by určite nebola vhodná, pre také malinké dievčatko ako si ty."
Nezmohol sa, aby mi pozrel do očí. Hodila som vidličkou o stôl a prudko sa postavila.
,,Prečo to o mne rozprávaš?" oprela som sa dlaňami o stôl. ,,Ničíš ma! Rovnako ako ničíš túto rodinu! Ja že som chorá? To sa radšej pozri na seba. Ty si tu ten, ktorý je posadnutý dokonalosťou, ale vie, že jeho dcéra nie je dokonalá! Neznášam vás! Ďakujem, dojedla som." Obom som im prihliadla do očí a tak sa otočila na Ruth, ktorá sa pozerala na mňa s otvorenými ústami.
,,Maličká, dnes môžeš spať pri mne."
Odišla som od stola.
Doslova som mala chuť rozpútať peklo v tomto dome. No koho by to bavilo?