Cítila som, že sa začínam červenať, keď mi Greg otvoril dvere a ustúpil, aby som mohla vystúpiť. Vyšla som von a rozhliadla sa okolo. Boli sme pri malom jazere, ktoré bolo umiestnené len niekoľko kilometrov od našej školy, v pokojnom prostredí na okraji Stratfordu. Jazero bolo malé, skôr sa podobalo na väčší rybník, ale bolo tam naozaj pekne. Tmavo modré vlny narážali na breh, niekoľko kačíc sa kúpalo.
Greg a ja sme si v poslednej dobe veľa písali a spoznávali sa viac a viac. Vzhľadom k tomu, že sme spolu týždeň nikde neboli, navrhla som, aby sme niekam išli. Len my dvaja. Myslím, že môžem povedať, že to bolo neoficiálne rande, ale ešte by som to tak nenazvala nahlas. Zatiaľ. Spýtal sa, či by sme mohli ísť von tento víkend a ja som súhlasila. Bolo to jednoduché. V žiadnom prípade to nenazval rande. Bolo to len priateľské. Ale cítila som, že niekde v hĺbke chce, aby to bolo rande.
Mala som oblečené úzke čierne rifle, strieborné balerínky a modrý háčkovaný top. Zdalo sa mi to ako vhodné oblečenie, keď som odchádzala z domu, ale teraz, keď sme pri jazere, pocítila som, že sa zdvihol vietor. Mala som si zobrať bundu. Mala som husiu kožu na holých ramenách.
Usmiala som sa na Grega s poďakovaním. Zabuchol dvere, zamkol auto a išli sme k jazeru.
„Je tu naozaj pekne." Poznamenala som.
„Viem. Som rád, že sme si mohli dnes vyraziť."
Usmiala som sa na neho. „Ja viem, ja tiež." Povedala som úprimne.
„Tak mi povedz, ako dlho žiješ v Stratforde?"
Pokrčila som plecami. „Celý môj život.
„Naozaj?"
„Hej. Narodila som sa tu, aj vyrastala."
„To je v pohode."
„Asi hej." Zasmiala som sa. „A čo ty? Žil si tu celý život?"
Zavrtel hlavou. „Vlastne som z Vancouveru."
Prekvapene som sa na neho pozrela. „Aha, takže nie si odtiaľto. Zaujímavé."
Zasmial sa. „Je to zlé?"
Pokrútila som hlavou. „Vôbec nie."
„Bola si niekedy vo Vancouveru? Alebo v Britskej Kolumbii?"
„Bola som v BC, ale vo Vancouveru nikdy. Počula som, že je to tam krásne. Natasha tam bola a miluje to tam. Pozerala som olympiádu, keď tam bola. Chcela by som tam niekedy ísť."
Greg prikývol. „Milujem Vancouver, je to úžasné mesto." Nervózne sa na mňa pozrel. „Myslím, že by sme tam niekedy mohli skočiť."
Cítila som, že sa zase červenám. „To by bolo skvelé."
„Dobre."
Chvíľu sme kráčali potichu, pomaly sme krúžili okolo jazera.
„Takže, prečo si sa presťahoval do Stratfordu?" opýtala som sa zvedavo. „Myslím, že Vancouver je veľké mesto oproti maličkému Stratfordu. Je to rozdiel."
Zasmial sa. „Máš pravdu. Moja mama má novú prácu. Je právnička a jej firma ju presunula sem. Naozaj neviem prečo. Pracuje pre obrovskú firmu a oni chceli aj nejaké pobočky tu. Pracuje s imigračným zákonom. Šéf ju sme poslal."
Prikývla som. „Dobre." Chvíľu bolo ticho. „Páči sa ti tu? Myslím, že je to zrejme obrovská zmena."
„Hej, to je." Odmlčal sa na chvíľu a hrýzol si peru. „Chcem povedať...páči sa mi tu, je to tu všetko pekné, ľudia sú priateľský, myslím. Ale...je to úplne iné ako to na čo som bol zvyknutý. Je to naozaj malé mesto. Tu každý pozná každého, je to dramatická zmena. Musím si zvykať." Pokrčil plecami.
