Mandy Nash
Nemohla som dýchať. Ruky mi vyleteli k ústam. Pozerala som sa na klzisko so zmesou hrôzy, nedôvery a šoku.
Ryan ležal v bezvedomí na ľade. Jeho tréner a zdravotník bežali za ním. Všetci hráči sa okolo neho postavili. Všetci v hľadisku vyskočili na nohy, lapali po dychu a pozerali na miesto, kde ležal.
Nikdy som nevidela Chaza takého rozrušeného. Mal zvraštené obočie a kľačal na ľade vedľa Ryana. Chalan, ktorý to Ryanovi spôsobil, stál ďalej a zatínal päste od krvi. Boj sa zdal neškodný. Bol úplne zbytočný. Prisahám, že chalani sú smiešni.
Chvíľu mi trvalo, po kým som pochopila, čo sa deje. Ale len do vtedy, pokým ľudia nezačali plakať a kričať. Skupina uniformovaných ľudí niesla rýchlo nosidlá von z arény.
Vyskočila som zo sedadla a ponáhľala sa dole uličkou. Nechala som tam Grega aj Natashu. Obaja za mnou niečo kričali, ale ja som si ich nevšímala a tlačila sa cez ľudí preč z tribúny. Dostala som sa ku klzisku a uvidela Ryana na nosidlách. Ľudia kričali. „Do riti." Zamrmlala som. Sledovala som ako sa moja teta a ujo ponáhľali za nosidlami smerom k východu. Teta vyzerala, akoby bola na pokraji sĺz, ponáhľala sa von a stále vyslovovala Ryanové meno. Ujo bol rozzúrený. Ponáhľala som sa k nemu.
„Čo sa deje?"
„Vezú ho do nemocnice. Ten prekliaty bastard ho poriadne zmlátil."
Nemohlo byť až tak zranení, alebo? Myslím, že dostal výprask, ale že by až tak, že musel ísť do nemocnice? Zrýchlila som krok, tlačila som sa von a rozmýšľala, čo mám urobiť. Ryan bol ako môj brat, ktorého som nikdy nemala. Úprimne, pre mňa veľa znamenal a neviem, čo by som urobila, keby sa mu niečo stalo.
Nervózne som si hryzla pery. Nevedela som, čo som tam ešte robila. Musela som sa dostať do nemocnice.
Ponáhľala som sa na tretie poschodie k miestu, kde moja teta zúrivo behala, hrýzla si nechty a pozrela netrpezlivo na hodinky. Pár ľudí a zhromaždilo na sedačky a pozorovali ju s obavami.
„Ahoj, Mandy." Trošičku sa upokojila.
„Ahoj. Ako je na tom?"
Pokrútila hlavou. „Nepovedali. Práve nás prijali a nenechali tam nikoho vstúpiť. Prebieha vyšetrenie."
Zastonala som, zavrela oči a oprela sa o stenu. „Ach môj bože."
„Ja viem, miláčik."
„Myslíš si, že bude v poriadku?"
Pokrčila plecami. „Ja neviem. Myslím a dúfam, že sa mu nestalo nič zlé."
Zastonala som a hrýzla si peru. Nevyzeralo to dobre. Po tom, čo sa zdalo ako niekoľko bolestivých hodín, dvere na izbe sa otvorili a doktor vystrčil hlavu. „Pani Butler?" Teta sa na neho automaticky vystrašene pozrela. Pokynul jej, aby ho nasledovala do izby. „Môžete ísť dovnútra."
Prikývla a kývla mi na znamenie, že sa mám pripojiť. Urobila som tak a vošli sme do izby. Bola to malá pekná izba, elegantne zariadená. Ryan ležal v strede miestnosti na nemocničnom lôžku a stále bol v bezvedomí. Hlavu ma obviazanú.
„Tak čo?" opýtala sa naliehavo teta. „Bude v poriadku?"
„Bude v poriadku. Má niekoľko pomliaždenín a vyzerá to tak, že má otras mozgu, ale mal by sa úplne uzdraviť."
Vďačne som zavrela oči a spojila ruky na znak vďaky. Lekár ukazoval tete nejaké tabuľky a vysvetľoval jej, koľko asi bude trvať pokým sa preberie.
