Som zapletená s Justinom Bieberom
Ak by mi niekto povedal pred mesiacom, že poviem tieto slová, myslela by som si, že berie drogy a treba ho niekam zavrieť. Vážne. Nikdy, ani za milión rokov, som si nemyslela, že sa ocitnem v takejto situácii. A úprimne povedané, nevedela som, prečo som s tým súhlasila.
Ako som už povedala, mám priateľa. Dobrého, milého, úprimného, starostlivého, originálne úžasného priateľa. A v žiadnom prípade sa ani náznakom nepodobá na Justina Biebera. Súhlasila som s tým preto, že mám rada Biebera?
Je isté, že moje pocity k nemu sa za tie týždne zmenili, pretože sme spolu trávili čas kvôli projektu, ale zmenili sa na toľko, že by som mohla povedať, že ho chcem? Pripúšťam, že ho mám radšej. A áno, priťahuje ma. Koho ale nie?
Cítim k nemu, ale aj niečo vážnejšie? Nemám tušenie. Všetko, čo viem je, že som sa v živote nepredstavovala v tejto situácii a teraz nie je cesty späť. Aspoň v tom mal Justin pravdu, že sa to nikto nikdy nedozvie. Mal pravdu, moji priatelia nenávideli jeho a jeho priatelia mňa. Neexistoval žiaden spôsob, že by niečo tušili. Justin a ja sme sa mohli stretávať bez toho, aby sa im to zdalo divné, pretože sme robili na tom hlúpom projekte.
Ale cítila som sa strašne previnilo. Čo by sa stalo, keby sa to dozvedel Greg? Mal by zlomené srdce a v tom prípade by som ho mala zlomené aj ja. Prisahala som sama sebe, že sa to Greg nikdy nedozvie.
Momentálne som vôbec nevedela ako to medzi mnou a Justinom je. Boli sme len kamaráti? Priatelia s výhodami? Bozkávajúci sa kamaráti? Tajné hrdličky? Zamilovaní známi? Spoločníci? Dobre, stačí.
Ale môj názor je, že som nevedela, čo presne sme. Vyzerá to ako nejaký tajný fyzický vzťah, ktorý nemá potenciál prerásť do niečoho väčšieho. Niečoho emocionálneho.
Boli sme trochu emocionálne spojení, pretože som vedela niečo, čo nikto iný nevedel. Otázkou je, čo budeme s tým všetkým robiť?
Zavrtela som hlavou, aby som sa v tom zmätku neutopila. Prehodila som si tašku cez plece a ponáhľala sa chodbou, zúfalo sa snažiac vymyslieť výhovorku, prečo pol hodinu meškám. Pretože to bola prvá hodina, myslela som, že najlepšie bude povedať, že som zaspala.
Iste, niektorí moji spolužiaci ma videli a rozprávali sa so mnou ráno, ale nikto z nich nebol taký zlí, aby ma zhodil.
Otvorila som dvere na učebni. Bola som nervózna a hrýzla som si peru.
„Takže sínus x, by sa rovnal.." moja učiteľka, slečna Oleson, prerušila výklad a pozrela na otvorené dvere. „Ahoj, Mandy." Usmiala sa.
Nervózne som sa aj ja usmiala a vošla do triedy. Zavrela som za mnou dvere. Cítila som na sebe oči každého jedného žiaka. Krása. Vážne ľudia, prečo to robíte? Je to nepríjemné a trápne.
„Ospravedlňujem sa, že idem neskoro, slečna Oleson. Zaspala som."
„To je v poriadku. Po hodine ti dám učivo, čo si zmeškala. Nehanbi sa a sadni si."
Prikývla som, otočila sa a rýchlo prekĺzla radmi stolov k prázdnej stoličke pri Natashi. Tej sa rozšírili oči s otázkou: kde si sakra bola? Uškrnula som sa a ľahko zavrtela hlavou.
Rýchlo som vytiahla kalkulačku, učebnicu a zošit a zamerala svoju pozornosť na učiteľku.
Hodina prešla naozaj rýchlo. No áno, bola som len na dvadsiatich minútach, ale aj tak. Keď sa ozval zvonček, pobalila som si veci a šla za Oleson.
„Kde si bola?" Chcela vedieť Natasha, keď som vyšla z triedy aj s poznámkami, ktoré som vymeškala. Nič som nevravela, išla som smerom k mojej skrinke. Zadala som kombináciu a hodila si do nej veci. Natasha sa postavila tak, aby som na ňu videl. Snažila som sa ju ignorovať. Vzala som si ďalšie knihy. „Mandy." Opäť som si ju nevšímala. „Mandy." Povedala hlasnejšie.
