Duch

Kapitola 4.

Nadránom som nabrala silu konečne sa postaviť. Pomaly som sa začala dvíhať zo zeme. Jednou rukou som sa podopierala o zem a druhou som si stále držala hrudník. Konečne. Konečne som sa postavila. Opierala som sa o stenu nejakého podchodu. Stále som plakala. Spravila som jeden krok, potom druhý. Takto som sa doplazila ku nejakému baru. Pamätám si že moje posledné kroky boleli ako nikdy pred tým. Pred očami sa mi stmievalo. Nakoniec som od úplného vysilenia spadla na zem. Zavrela som oči.

Bola tam tma. Všade úplne ticho.
Nikto iný len ja. Nič ma zrazu nebolelo. Mala som strach. Ako keby som ani nebola. Najhoršie bolo ale to že v tom tichu som nepočula ani len svoje srdce. Nevedela som čo sa deje ani kde som. Jediné čo som vedela bolo že to nieje skutočné.

Bežala som kričala som. Nič, nič nepomáhalo. Zosunula som sa k zemi. Zavrela som oči.

Zrazu mi začalo strašne pískať v ušiach. Snažila som sa zapchať uši niečím hoc čím. Nezastavila som to. Znovu som začala kričať. Škrabala a búchala som do zeme. Z toho piskotu som začala vnímať nejaký hlas. Najskôr som mu nerozumela no postupne pískanie ustávalo a ja som mohla jasnejšie počuť čo mi hovorí. Hovoril niečo o mne. Rozprával sa s niekým iným "Stav vašej dcéri je veľmi kritický. Ale nebojte sa spravíme pre ňu všetko čo bude v našich silách." Hlas stíchol. V tom zvláštnom nazvime to vesmíre sa zrazu objavilo malé biele svetielko. Kráčala som smerom k nemu. Svetlo sa ale začalo rozširovať. Akoby ma chcelo pohltiť. Zastavila som a rozbehla som sa preč. Potom už neviem čo sa stalo.

Otvorila som oči a bola som v nemocnici. Obzeral som sa po miestnosti. Videla som mojich rodičov. Keď si všimli že som hore pribehli ku mne a začali ma obímať.
,, Ktoré zvrhlé prasa ti mohlo toto urobiť" povedal môj otec a do očí sa mu tlačili slzy. Mama len plakala a bála sa ma aj dotknúť len zúfalo po mne nasťahovala ruku smerom k tomu vyrezanému teraz už zalepenému a ošetrenému krížu druhou sa len držala za ústa a vzlikala.