Duch

Kapitola 55.

Pohľad Daniela...

"Postupom generácií sa z ľudí začala vytrácať ľudskosť. Rôzne kauzy medzi ľuďmi a ohováranie zmenili túto populáciu. Vezmi si už len tento fatk. 14 ročne vlhké dievčatká sa fotia v podprsenkách od Calvin Klein a jebú sa s tým na Instagram. Viem že to s tým nemá veľa spoločného ale to je jedno. Je to choré. Ďalší fakt. Kamaráti sa idú opiť do mesta. Po niekoľkých pohárikoch ich kľudný rozhovor vyústi do hádky ktorá sa končí bitkou a smrťou. Často krát to nemusí mať dôvod sám som si takým prešiel nie len raz. No často krát to môže mať dôvod napríklad taký že si mu ojebali dievča ktoré si neskôr aj uniesol a on sa to nejakým nedopatrením dozvedel preto musel byť odstránený. Poviem ti lepšie bitky ako sú tieto nepoznám.

Tá ľudskosť ktorú som spomínal vo mne nebola od malička veď ma poznáš aj môj príbeh. Mal som vraj nejakú poruchu. Bavilo ma trápiť malé zvieratká. Myslím si že som odvtedy dosť pokročil. Od malých zvieratiek až ku skoro dospelým mužom a ženám trpiacich v mojom väzení. Toto miesto sa pre mňa stalo posvätným. Niesom zväzovaný okolitým svetom, zákonmi, etikou ani ľuďmi či tou ich ľudskosťou. Nemusím sa na nič hrať. Táto inštitúcia patrí mne preto ľudia v nej nemôžu povedať ani pol slova o tom čo robím ako sa chovám a tak ďalej. Napokon sú to skoro rovnaký ľudia ako ja. Okrem jedného. Mám pocit Patrik že ty niesi ako my. Bol si ale niečo respektíve niekto ťa zmenil. Vidím že sa na niečo chystáš. Prečo si sem dovliekol nový kus?"

Videl som ten kľud v jeho očiach ktorým ma prinútil pochybovať o mojom dojme.

"Daniel túto inštitúciu sme založili spoločne. Snažím sa len pomôcť aby nezanikla. Nových ľudí potrebujeme a keďže ty si ešte nezohnal veci potrebné k zahraničným únosom a taktiež obchodom nemôžem nechať veci len tak stáť."

"Mám pocit že mi klameš."

"Nemám prečo."

Usmial som sa na neho lebo mi v hlave skrsol brilantný nápad.

"Dokáž mi to. Získaj si naspäť moju dôveru."

"Ako?"

Postavil som sa zo stoličky a odkráčal ku dverám. S úsmevom som sa na neho otočil.

"Poď so mnou."

Pohľad Patrika...
Prišiel som s ňou do garáže a odtiaľ som ju dotiahol na izbu. Musel ma vidieť Daniel cez kamery lebo ma už aj volal do kancelárie.

Popri tom rozhovore som sa snažil pôsobiť čo najviac kľudne aby nič nespoznal. Aj tak som bol vysraný ako nič. Keď mi povedal že  mu mám dokázať a získať si naspäť dôveru myslel som si že ma tam výkotí absolútne teraz neviem čo mám od neho čakať.
Prešiel okolo mňa s úsmevom od ucha k uchu.

"Poď so mnou."

Otvoril dvere a ja som už nemal na výber.

Priviedol ma k Lolinej cele a vedel som že je zle.

"Otvor dvere."

Podišiel som ku dverám a pozrel som najskôr cez okno stále spala bola tak kľudná nemala ani tušenia čo sa bude diať rovnako ako ja.

Otvoril som. Vošli sme obaja dnu pozrel som sa na neho s otázkou v očiach.

"Dobré monštrum si z nej spravil. Je ešte krajšia ako predtým. Zobuď ju."

Do hlavy mi stúpla zlosť a aj strach. Nemôžem ju zobudiť tak aby si myslel že k nej niečo cítim. Musím byť nemilosrdný k osobe ktorá si to nezaslúži a už aj bezo mňa si toho vytrpela dosť.