Duch

Kapitola 17.

Po tom objatí mi bolo lepšie.
,,Ďakujem.,,
,,Za čo?,,
,,Za to že si mi zachránil život.,,
,,Nemáš zač. A dávaj si pozor. Keď sa ten ochrankár uzdraví s najväčšou pravdepodobnosťou pôjde po tebe. Ale nemusíš sa báť budem sa snažiť organizovať všetko tak aby ste sa vy dvaja už viac nestretli.,,
Usmiala som sa a pozrela som smerom do miestnosti.
,,Prečo toto všetko robíš? Riskuješ krk kvôli mne.,,
Dlho nič nehovoril iba sa na mňa díval.
,,Lebo...,,
Nestihol to dopovedať lebo sa Dano vrátil do miestnosti spolu so štyrmi chlapmi.
,,Ooou to si robíš piču zo mňa to ona zložila Vlada.,,
,,No boha.,,
Daniel sa na nich nasrane pozrel.
,,No dobre, dobre to už by snáď stačilo. Zoberte ho a zaneste do ošetrovne.,,
Chlapi ho chytili a odišli s ním. Za nimi šiel aj Daniel. Vo dverách sa otočil a pozrel na Patrika.
,,Tak ideš alebo čo.,,
Patrik sa postavil a odišiel. Prešiel okolo Daniela ktorý z neho nespustil oči. Tesne za ním zabuchol dvere a odišiel.

Zostala som sediet na posteli a predýchavala som to čo sa práve stalo. Tak blízko smrti som ešte nikdy nebola.
Zase to pískanie v ušiach. Tak som sa toho zľakla až ma trhlo. Chytila som sa za uši. Snažila som sa nekričať iba som jemne kňučala. Potom ticho. Zrazu ženský hlas. ,,Zlyhala si. Vieš o tom.,,
Bola som vystrašená. Hystericky som začala vykrikovať. ,,Kto si a o čom to hovoríš?,,
Smiech
,,Naozaj si sa ma práve spýtala takú sprostú otázku. Skús o tom porozmýšľať.,,
,,Neviem ja naozaj neviem.,,
,,To si naozaj tak hlúpa? Som ty. Som hlas v tvojej hlave ktorý ti radí čo máš robiť. Som strach ktorý ohlodáva každú jednu kosť v tvojom tele. Som zlo ktoré žije v pozadí mysle každého z vás. Už vieš.,,
,,Bojím sa ťa. Prosím daj mi pokoj odíď!,,
,,Ak sa bojíš mňa bojíš sa aj seba.,,
,,Prestaň, prestaň!,,
,,Neznesieš pomyslenie na to že
by si mala niekoho zabiť že. Preto sa ma bojíš. Bojíš sa že by som sa mohla jedného dňa dostať na povrch a spravila by som to na čo ty by si nikdy nenabrala odvahu.,,
,,Daj mi pokoj. Odíď!,,

Zo strašnej hystérie som sa dostala do strašnej zúrivosti.
,,Nikdy, nikdy už neodídem zostanem po zbytok tvojho úboheho života s tebou. Až sa toho jedného krásneho dňa zblázniš a až potom sa dostane na povrch tvoje prvé ja.,,
Smiech
,,To nie je pravda!,,
V záchvate zlosti som začala hádzať zo všetkým čo bolo okolo mňa.
,,Už sa s tým zmier. Zmier sa s tým čo ti hovoria všetci každý si s tebou bude robiť čo chce a ty s tým nič nespravíš.,,
Bola som zúfalá zosunula som sa po stene. Znovu som začala hystericky kričať a plakať.
,,Nič z toho nie je pravda! Vypadni!,,
Hlas v hlave sa začal strašne smiať a pomaly sa vytrácať.
Vystrašená, vynerváčená a zúfalá. Chrbtom som sa opierala o stenu, kolená som mala pritiahnuté k brade a slzy mi stekali prúdom po lícach.
Do izby vtrhol zadýchaný Patrik.
,,Čo sa stalo?!,,