Duch

Kapitola 57.

Pohľad Daniela...
Neviem. Nerozumiem. Nechcem.
Nechcem sa už zaoberať kokotinami nechcem zažívať falošné lásky, ľudí a tak ďalej. Tá falošná chamrať zvaná ľudstvo sa mi hnusí. Ale to už som určite spomínal veľa krát. Je utrpenie žiť v tomto svete. Byť nepochopený a nemať spriaznenú dušu po svojom boku.

Neexistuje žiadna bytosť ktorá by ma uspokojila. Ktorá by mala podobne zmýšľanie ako ja. Ktorá by nebola len v mojej hlave. Prečo si myslíte že asi robím tie všetky veci?

V ničom inom nedokážem nájsť uspokojenie. Uspokojenie mi prinesie len utrpenie druhých. Cítim sa osamelo.

Keď ty si na dne cítiš úzkosť, strach, nenávisť, zmätok a si zlomený a myslíš si že nižšie sa už klesnúť nedá. Ja nad tebou stojím lietam v oblakoch cítim radosť, spokojnosť,  absolútny kľud a dokážem ti že môžeš klesnúť ešte nižšie ako si si myslel. Tieto euforické pocity sú pre mňa ešte silnejšie keď je danou obeťou žena. Nič lepšie neexistuje ako trpiaca žena. Vtedy mám pocit že ma chápe keď sa mi díva do očí a ja sa zas dívam do jej. Ona sa dívala so strachom ale ja mám pocit že mi vidí až do duše.

Už nemôžem dlhšie čakať. Cítim to. Príde niečo zlé. Patrik sa mi obracia chrbtom. Nedovolím to. Nie. On ma neopustí.

Musím teraz vstať prebudiť sa z myšlienok do ktorých som sa potápal až príliš dlho a nevšímal si situáciu okolo mňa.

Pohľad Patrika...
Neviem čo skôr. Či mám začať budovať svoju armádu povedzme alebo sa mám starať o Lolu.
Ale asi by som sa teraz mal skôr postarať o Lolu. Zavolať Lea aby ju ošetril. Vybral som sa teda za ním.

Doviedol som ho k Lole ktorá zatiaľ ležala na posteli.

"Musím ju ošetriť takže ťa poprosím aby si teraz odišiel."

Prikývol som a začal som sa prechádzať po chodbe. Premýšľať.

Stojí mi to vôbec za to. Viem že keď sa nebudem Danielovi brániť môžem zostať s Lolou navždy. Ale na druhú stranu po tom čo si tu Lola zažila by tu určite nechcela zostať. Sľúbil som jej že spolu odídeme lenže plán ktorý som si vymyslel mi príde čím ďalej tým nezrealizovateľnejší. Keby som ale nejako presvedčil Daniela aby z nej spravil niečo ako našu ja neviem ochrankárku že bude s nami chodievať za zákazníkmi a mala by aj normálne svoj vlastný byt alebo byt so mnou možno by sa jej potom lepšie vyrovnávalo s tou realitou že tu musí zostať.

Mám toho dosť som unavený.
Nechcem ten plán realizovať. Uvedomujem si že Lola bude na mňa nasratá a hlavne po tom čo som jej urobil.

Oprel som sa o stenu chrbtom a pomaly som sa po nej spustil.
Vidím prechádzať Daniela. Prešiel okolo mňa ja som sa postavil a chcel som mu ničo povedať. Chytil som ho za rameno. On sa veľmi rýchlo otočil a chytil ma pod krk tak že som bol zrazu otočený k nemu chrbtom a on mi do ucha začal potichu rozprávať.

"Viem čo si chcel urobiť. Ale to ti nedovolím. Nemôžeš ma opustiť ešte aj ty."

Druhou rukou si vytiahol z vrecka injekciu. Ja som sa trhal snažil som sa mu odtlačiť tú ruku nedalo sa.
Injekciu mi vrazil do krku a ja som spadol na zem. Stihol som sa mu ešte pozrieť do tváre. Po lícach mu stekali slzy.

"Ty nie ty mi neodídeš zostaneš so mnou."
Usmial sa na mňa.

Pohľad Daniela...
Spravil som to najlepšie čo som mohol. Teraz mi nebude môcť odísť keď z neho spravím to čo robím zo všetkými. Zostane mi verný. Zaniesol som ho do jeho bytu aby sa mu niečo nestalo. Aby keď sa začne preberať bol tam kde to pozná. Položil som ho opatrne na posteľ a odišiel odtiaľ.

Chcem sa ešte ísť pozrieť na tú babu čo doniesol nedávno. Otvoril som dvere na jej cele. Bola veľmi malá, mala na sebe obrovskú mikinu a dvoma krásnymi, veľkými, hnedými a hlavne zvedavými očkami sa na mňa pozrela. Išla z nej veľmi zvláštna zaujímavá energia ako keby sa jej to tu páčilo. Ani neplakala, ani sa nebála keď som otvoril postavila sa z postele a prišla ku mne.

"Ako sa voláš dieťa?"

"Katka. Kto si?"

"Ja to tu vediem. Páči sa ti to tu?"

"Asi to vyznie bizarne ale asi áno. Je to tu zvláštne."

Usmiala sa na mňa vyslovene zabijáckym pohľadom. Zmekly mi z toho úsmevu kolená. Tak krásny úsmev som dlho nevidel.

"Už ti Patrik dal túto injekciu?"

Vytiahol som z vrecka prázdnu striekačku ktorú som pred chvíľkou použil na Patrika.
Prišla ku mne a chytila tu striekačku do ruky. Z nejakého podivného dôvod som jej veril a nechal som ju nech si ju poobzerá. Vedel som že nič nespraví. Neviem odkiaľ som to vedel niečo mi to akoby hovorilo. So záujmom si ju prezrela dala si ju do výšky očí a veľmi potichu skoro až anjelským hlasom odpovedala.

"Nie."

Katka
Dúfam že si užívate prázdniny. Ja som bola teraz dosť vyťažená a nemala som vôbec čas na písanie. Sry. Taktiež dúfam že sa vám kapitola páčila názory píšte do komentov. Neviem kedy vydám ďalšiu kapitolu. Je to vo hviezdach😂🌠.

Stay Alive. |-/