Duch

Kapitola 14.

Zostala som sedieť na posteli. Začala sa vo mne hromadiť nepredstaviteľná zlosť, nenávisť a bolesť. Bola som strašne narastá na Daniela. Každá molekula mojho tela mi hovorila že by som sa mala postaviť a ísť ho zabiť. Bola som ako nepríčetná. Vôbec som nerozmýšľala nad tým čo robím. Postavila som sa z postele a prišla som k dverám. Všetko som robila tak nejak automaticky. Pokúšala som sa ich otvoriť. No ako ináč boli zamknuté. Moja zlosť narástla. Začala som do nich trieskať a kopať. Kričala som tak hlasno že ma museli počuť všetci v celej budove. Musela som ale prestať kvôli strašne silnej bolesti na spánkoch. Pomaly som sa zložila na zem a schúlila do klbka. Nemohla som sa ani pohnúť. Jediné čo som mohla bolo kričať.
Tá bolesť pretrvávala hodiny.

Prestala až okolo druhej ráno. Od úplného vysilenia som sa doplazila k posteli. Doslova som do nej spadla a okamžite zaspala.

Ráno som sa zobudila. Skoro som si nepamätala čo sa včera večer stalo. Myslím že to bolo následkom toho že nám dávali tie injekcie. Pozrela som na hodiny čo som mala na nočnom stolíku. Bolo šesť. Spala som iba štyri hodiny. Nebola som ale unavená.

O pätnásť minút po mojom zobudení prišiel Patrik. ,,Dobré ráno,,
,,Dobré? Nemyslím si.,,
V jednej ruke držal jedlo čo mi priniesol a v druhej držal malú krabičku. Sadol si na posteľ a dal mi jedlo. Ja som sa najedla zatiaľ čo on iba ticho sedel a díval sa na mňa.

,,Budeš sa na mňa len dívať alebo mi aj niečo povieš.,,
,,A čo by si chcela vedieť. Pýtaj sa.,,
,,A odpovieš mi na všetko?,,
,,Odpoviem ti na všetko čo mám dovolené.,,
,,Dobre budem sa tváriť že mi to stačí.,,
Patrik sa ironicky zasmial a chytil sa za ústa.
,,Si strašne drzá. Vieš o tom? Ale to sa musí zmeniť.,,
,,Niečo ti poviem. Nezmení sa to. A vieš prečo? Lebo si jedným z mojich únoscov a ak si si myslel že k tebe budem milá a budem ťa poslúchať ako pes tak prepáč ale asi sa to nestane. Nemysli si že sa z vás dvoch idem posrať.,, Ak ti mám...,,
,,Už dosť! Drž už kurva hubu.,,
Hlasno vykríkol zaťal zuby privrel oči a tresol do postele.
Začal hlasno dýchať a približovať sa ku mne.
,,Ty nevieš kedy dosť. Ak sa nezmeníš tak...,,
,,Tak čo? Zabiješ ma aj tak už nikoho nemám moja mama je mŕtva a otec zrejme spáchal samovraždu. Kľudne ma môžeš zabiť aj teraz hneď. Nemám čo stratiť a myslím si že by to pre mňa bolo skôr vykúpenie ako trest.,,

Nič nepovedal len sa na mňa díval a krútil hlavou.

,,Ty si presne to čo som hľadal. Jediné čo ti chýba je už len výcvik a možno trochu výchova. Práve to bude tvoja najväčšia sila že nemáš čo stratiť. ,,

,,No a sme doma. Takže čo je to ten výcvik?,,
,,Pri výcviku sa naučíš správať a bojovať. Budeš to potrebovať na to aby si mohla pre nás pracovať.,,
,,Pracovať?!,,
,,Áno a už nechcem počuť ani slovo. Daj sem ruku.,,
Povedal a z tej malej krabičky vytiahol injekčnú striekačku.

Nechcelo sa mi veľmi mu tú ruku dávať.
,,Tak bude to. Pokial nechceš spolupracovať tak za dverami stoja dvaja chlapi ktorých keď zavolám veľmi radi mi pomôžu. A ver mi že to nebude príjemné.,,

S odporom som na neho pozrela a nedôverčivo som mu vystrčila ruku.
Pevne my ju chytil a vstrekol mi do nej tú istú látku čo vždy.
Vytiahol mi ihlu z ruky a ja som sa mu vytrhla zo zovretia.
,,No vidíš ani to nebolelo.,,
Povedal schoval injekciu a odišiel. Pribehla som rýchlo ku dverám a počúvala som.
,,Vlado ty poď so mnou a Oleg ty tu zostaň a stráž keby niečo zavolaj ma.,,