LIGHT ┃Harry Styles SK┃Pozastavené

{25} | Rodina

"Ehm, ako?" naozaj som nechápal. Jej slová ma teda poriadne vyviedli z miery. 

"Chcem bábo, Harry. Myslím, že sme obaja zrelí na to, aby sme sa posunuli ďalej. Viem si to živo predstaviť. Boli by sme super rodičia," hovorila nadšene, no ja som tak nadšený naozaj nebol. Do pekla, čo to tu ženskú napadá? Ja dieťa nechcem. 

"Ja neviem, Sarah. Ja si myslím, že nie som pripravený mať dieťa," povedal som pochybovačne a postavil som sa. Nevedel som ten pocit čo vo mne koloval opísať. Ja nechcem dieťa so Sarah, nechcem s ňou budúcnosť, teda neviem či nechcem. Ach do riti. 

"Harry, prosím." Tiež sa postavila a prešla ku mne. 

"Ja viem, že to nie je ako kúpiť si psa, je to zodpovednosť, ale ja som si istá, že keby to tu je, tak by sme boli obaja šťastní. Harry, prosím, pouvažuj o tom. Chcem aby sme boli rodina,hmm?" Pozrela na mňa tými psími očami a ja som si ťažko povzdychol. Prikývol som a ona sa mi šťastím hodila okolo krku. Prečo som taký slaboch, že jej neviem povedať nie? Do riti, Styles! Chceš Sarah, rodinu, dieťa a šťastný život? Alebo Cassidy, jej krásne telo, divoký život, užívanie si? Neviem. A v tom je ten problém.

>>CASSIDY<<

Ešte len ako som si sadla do svojho kresla v kancelárií, rozozvučal sa mi mobil. Nahlas som zavrčala a natiahla som sa poň, pri čom som zapla reproduktor. Volal otec. 

"Áno oci?" povedala som a natiahla som sa ku kope papierov, ktoré som mala po podpisovať.

"Ahoj, dcérka. Potrebujem aby si v najbližšej dobre prišla domov. Musíme prebrať ten večierok."

"Aký večierok?" zastavila som sa a snažila som si spomenúť na nejaký večierok, ktorý mi však nič nehovoril. 

"Ty si zabudla? Firma oslavuje 50-te výročie. Cassidy," povedal pohoršene a ja som si dlaňou udrela do čela. Jasné, no nečakala som, že to už je tak blízko. 

"Hm, prepáč, mam plnú hlavú iných vecí. Mohla by som prísť v piatok po práci." 

"dobre, len nech to máme pripravené. Ostávajú len dva týždne."

"Myslím, že ešte máme čas, ale aby ste s mamou nevyvádzali prídem skôr," pretočila som očami a zapla notebook.

"Dobre, budeme ťa očakávať. A mama ti odkazuje, aby si pozvala Nicolasa," povedal s miernym smiechom na čo som si povzdychla. 

"Nech ho pozve ona, ja nemám záujem."

"To mi bolo jasne, ale poznáš mamu."

"Poznám, takže som si istá, že sa tam Nicolas objaví určite." 

"No, aj ja si myslím, že to tak bude," smial sa. 

"Dobre oci, mam ešte veľa práce. Vidíme sa v piatok."

"Dobre, teším sa na teba. Ľúbim ťa." Usmiala som sa. 

"Aj ja teba." Po týchto slovách som zrušila hovor a konečne som sa pustila do tých prekliatých papierov. Styles sa v mojej kancelárií ešte neobjavil, čo ma prekvapilo, keďže som ho počula v tej svojej. Inak ma väčšinou prvý víta on. Keď už som mala všetko hotové, šla som ku kávovaru a urobila si konečne šálku kávy. Oprela som sa o stôl a sledovala Stylesove dvere. Na tomto mi naozaj niečo nehrá. Prečo tu nie je a nezapára do mňa? Alebo, prečo sa ma nesnaží zviesť? 

Vykročila som ku jeho kancelárií a jemne som zaklopala a vošla. Sedel za svojim stolom a niečo ťukal do notebooku. V momente ako som vošla jeho prenikavý pohľad padol na mňa a mne po tele nabehli zimomriavky. Milovala som ten jeho pohľad. Vášnivý, sklamaný, prešibaný, šťastný. Vždy proste vyzeral úžasne.