My Stepdad

11.kapitola

Stále som stála s ústami dokorán a nevydala zo seba ani hlásku. S úžasom sledujem tú najúžajstnejšiu stavbu akú som kedy videla. Vlastne je to prvýkrát čo vidím niečo taķ luxusné a obrovské. Toto je ako nejaký hotelový komplex. Ani nevidím kde končí pozemok. Začínam mať obavy, že Chris naozaj hovoril pravdu o tom že je pracháč. Musí byť naozaj úspešným podnikateľom, inak by si také sídlo nemohol dovoliť. A ja mám žiť v takom prepychu? Nemám z toho moc dobrý pocit. Život ma naučil, že nikdy nič nieje zadarmo a ak si mám uživať života v lyxuse, akú daň budem musieť za taký život zaplatiť? Prečo mám zlé tušenie, že ma to bude stáť viac ako môžem zvládnuť? Nechcem teraz nad tým uvažovať. Momentálne mám na práci dôležitejšie veci - ako napríklad zaklapnúť svoje šokované ústa a konečne nadobudnúť vyrovnanosť a pohnúť sa zo strnulej polohy, inak mi hrozí , že skončím ako výzdoba v záhrade vo forme sochy - ani nedýcham. Práve som si našla povolanie v ktorom budem určite úspešná - socha. Alebo môžem robiť figurínu do výkladu v nejakom butiku, stačí ma niečím šokovať a ja dokonale zmeraviem. No nemám ja talent?

Konečne som sa prebrala zo svojho delíria za pomoci Chrisovho lusknutia prstov pred mojou tvárou.

,,Si tu duchom prítomná? Nepotrebuješ kybeľ ľadovej vody na prebratie?" chechtal sa mi.

,,Už som pri zmysloch, vrátila sa mi motorika aj reč a taktiež mi môj mozog práve nadáva aká som sprostá že som vôbec spochybňovala tvoje reči v aute o tom čo si zač. " breptala som nervózne stláčajúc popruh mojej kabelky.

,,Varoval som Ťa, že hovorím pravdu." odfrkol si s úsmevom a ďalej pokračoval. ,,Poďme dovnútra. Ubytuješ sa a vybalíš." vzal môj kufor a ja svoju gitaru.

Vchádzali sme cez veľkú bránu na pozemok a obdivovala som rozľahlú kvetinovú nádheru. Chris ma zrejme rád zeleň a kvetiny, pretože všade navôkol je to tu posiate množstvom záhonov a rôznych kvetín. Neskôr musím prebádať aj zvyšok záhrady a zistiť čo za skvosty skrýva táto veľkolepá záhrada.

Vstúpili sme do domu a hneď mi padla do očí obrovská vstupná hala vykladaná mramorovou podlahou. Zrazu sa tu zjavil nejaký pán v pracovnej rovnošate a vítal nás. Chlap okolo 60 rokov s redšími prešedivelými vlasmi a vrúcnymi hnedými očami olemovanými vráskami.

,,Vitajte doma pán Brown." mierne sa uklonil Chrisovi a potom rovnako aj mne. ,, slečna Leinovem."

Chris bol už oboznámený s mojim priezviskom a stihol o ňom informovať aj služobníctvo? Hm pripravil sa na náš príchod, uznávam.

,,Dobrý deň pán..." nevedela som ako sa volá, ako ho osloviť.

,,Som majordóm Will, prosím budem k Vašim službám kedykoľvek ma budete potrebovať,slečna Leinovem." hovoril oddane.

,,Prosím hovorte mi Sofia, pripadám si stará, keď ma oslovujete priezviskom." neznášam svoje priezvisko. Vôbec sa nehodí k môjmu menu a znie poriadne debilne.

,,Dobre slečna Sofia." jemne sa usmial.

Chcela som mu povedať, aby mi nevykal, ale videla som na ňom aký ústupok bolo pre neho hovoriť mi menom a nie priezviskom. Tak som to nechala tak.

,,Will,odneste slečne kufor do jej izby a informujte ma, keď bude hotová večera. " choval sa k nemu milo a slušne.Chris asi patrí k tým zamestnávateľom čo si svojich zamestnancov vážia.

,,Iste pane." jemne sa uklonil, vzal môj kufor a odkráčal preč.

,,A kde je Hanah s Anabel?" bola som prekvapená, že som ich ešte nezahliadla.

,,Hanah mi písala smsku, šli s Anabel do mesta na nákupy." pokrčil pleciami.

,,Aha. Tak asi by som si mala ísť vybaliť."