My Stepdad

24.kapitola

Christian ma už nenasledoval z firmy von. Keď sa vráti domov, bude rozčúlený. Porušila som pravidlo a utiekla z práce. Ale v tomto momente sú mi následky ukradnuté. Nedokázala by som ostať v jeho prítomnosti a pozerať sa naň celý deň, akoby sa nič nestalo. Nerozumiem samej sebe, prečo ma to vôbec trápi? Mám rozhádzané pocity a nedokážem ani identifikovať čo k nemu cítim. Viem ale, že ma bolel pohľad na jeho intímny zážitok strávený so Sugar. Rozdávali si to ako dvaja paviáni. Nebudili dojmom, že by to bolo prvýkrát. A ja som si naivne namýšľala , že potrebuje ten bytík k odpočinku. Teraz už viem k čomu slúži. Nemám právo ho súdiť, ale sakra, ja som tá, s ktorou hrá zvrátenú hru, tak prečo ho mám ľutovať? Zrejme už pretiahol polovicu svohej firmy, vzhľadom k tomu, že som si všimla , že väčšina zamestnankýň ženského pohlavia sú nohaté blonďaté sexbomby vystrihnuté ako z katalógu playboy. Zaujímalo by ma ako prebiehalo prijímací pohovor k nemu do firmy. Podmienky prijatia : miery (90-130)-60-90, dlhé srnčie nohy , výstavný zadok k ohnutiu, prevažne blond, prázdna hlava- no zato chuť pracovať (na šéfovom lone). Ja som v tejto firme len omyl, len v rámci pomsty, len pre chuť, potešenie a zničenie mojím zamestnávateľom. Len hračka.

Taxi čo som si stopla, ma zaviezlo takmer cez celé mesto domov. Keby som mala inú možnosť, zbalím kufre, vlastne len jeden kufor, a prchám, jedno kam, hlavne čo najďalej od Christiana. Ale má môj osud v hrsti, takže jediná cesta je ísť do vily, kde si počkám , kým sa vráti a vyleje si svoju zlosť na mne.

Kiež by som vedela aké brutálne prachy bude po mne taxikár pýtať. Mala som podozrenie, že šiel schválne čo najväčšou obkľukou, aby mi navýšil čo najvyšiu cenu na taxametri. Uf, 50 libier? To je zločin!

,,Všetko čo mám je 30 libier 70 penny. " prehrabávala som svoju ošarpanú peňaženku vyťahujúc posledné drobné.

Taxikár sa tváril nevrlo vystupujúc z auta s naštvaným fučaním. ,,Využili ste moje najkomfortnejšie služby , tak zaplaťte."

,,Šli ste dlhšou cestou. To nebolo fér. Dám Vám tieto peniaze a sme si kvit." vyjednávala som naťahujúc k nemu peniaze.

,,Nemáte dôkaz. Šiel som jedinou voľnou trasou. Zaplaťte, alebo zavolám políciu." pohrozil mi malý plešatý pupkatý taxikár s mexickým prízvukom.

Ďalší chlap čo mi hrozí kriminálom. To je neskutočné. Musím mať ja šťastie na samých kreténov?

,,Vezmite si tie peniaze a počkajte tu. Idem dovnútra a hneď sa vrátim zo zbytkom. Nevolajte políciu, hneď som späť."

Chytil ma za ruku a prskal nedôverčivo. ,,Tak to teda nie,señorita. Nechajte tu niečo do záruky, aby som si bol istý, že sa vrátite."

,,Pustite ma, inak budem ja tá, čo zavolá políciu."

Poslúchol. Jediné čo som mu mohla nechať do záruky bol mobil alebo doklady. Nie, doklady určite nedám do rúk tomu cvokovi. Ale ani mobil nieje dobrý nápad.

,,Dám Vám svoj mobil. Verte mi, že ho chcem späť. Nezašpinte mi ho. Nechytať. Hneď som tu." utekajúc do domu som hľadala Willa, aby som sa strápnila prosením o pomoc na zaplatenie taxi. Potom mu to vrátim.

Hľadanie Willa som odložila, hneď ako som počula šmikovať auto preč. S neveriackym výrazom som vebehla von, len aby som videla unikať taxikára aj s mojim mobilom.

Toto sa nedeje. Však nie? Obral ma o moje posledné úspory a ešte mi aj ukradol mobil?

Psychicky vyčerpaná som sa vrátila do domu a lajdáckym pohybom sa došuchtala do svojej cely. Zhodila šaty a vliezla do spchy zmyť zo seba stres.