My Stepdad

18.kapitola

Nadišlo sobotné ráno a ja som vyskočila z postele s dobrou náladou. Dnes uvidím Suzie. Teším sa na to moje trdlo. Nevideli sme sa vyše pol roka. Keď som sa dozvedela, že sa sťahuje do Londýna, bola som nešťastná, že bude tak ďaleko a ja stratím moju najlepšiu kamošku. Znie to sebecky, mysliac len na seba, svoje obavy o naše priateľstvo, ale zároveň som jej priala jej sen odísť z domova. Vždy chcela cestovať po svete, a teraz som šťastná , že zakotvila práve v Londýne. Osud nám praje, nerozdelí nás ani diaľka, a teraz sme zasa blízko seba.

Patrím medzi ranné vtáčatá, zvykla som vstávať skôr z dôvodu mojich povinností.Zbehla som do kuchyne zistiť či nájdem niečo na raňajky. Natrafila som na kuchárku Josefine, ktorá nadávajúc hádzala vajcia, múku a všeličo možné do misy. Odkašlala som si a ona s rukou položenou na srdci zhýkla.

,,Ospravedlňujem sa, nechcela som Vás vyľakať."

,,Uf. Ale som sa zľakla. " vydýchla.

,,Potrebujete niečo slečna? Raňajky ešte nie sú hotové. Je príliš skoro. " nervózne sledovala očami nejaký recept v knihe.

Na kuchárku je dosť nešikovná v kuchyni.

,,Väčšinou vstávam skoro. Je to zvyk." sledovala som jej besnenie v kuchyni. Snažila sa nedávať svoje rozhorčenie a nervozitu najavo ale moc sa jej to nedarilo skryť.

,,Ste v poriadku?" zastavila som sa vedľa nej pokukujúc aký recept ju tak vyviedol z miery. Domáci cibuľovo- slaninový chlieb.

,,Iste, slečna. Len som dobre túto noc nespala." triasli sa jej ruky a vyhýbala sa mi pohľadom. Jednoznačne klamala.

,,Pomôžem Vám s raňajkami." položila som jej ruku na plece v snahe ju upokojiť.

,,O bože, to nie. To od Vás nesmiem žiadať,slečna." zhrozila sa Josefine.

,,Vy to odomňa nežiadate. Ponúkla som sa a urobíte mi tým radosť, ak budete súhlasiť."

Váhala s odpoveďou, no nakoniec si povzdychla rezignáciou. ,,Viete slečna, niesom dobrá kuchárka. Viem len priemerne variť a vždy všetko presolím. Keď som sa hlásila pracovať k pánovi Brownovi ako osobná kuchárka, sfalšovala som doporučenia o mojej praxi. Pán Brown si ma našťastie neoveril. Teda zatiaľ nie. Pracujem tu ešte len 2 mesiace a väčšinu jedál tajne objednávam z reštaurácie z mesta. "

,,Tak preto mi včera chutila Vaša večera." uvedomila som si, že som to povedala nahlas. Prekryla som si ústa.

,,Prepáčte. Nechcela som Vás uraziť."

Josefine mávla rukou a neveselo sa uchechtla. Nevyzerala urazene, skôr vyčerpane.

,,Neospravedlňujte sa. Máte pravdu. Moje kuchárske zručnosti stoja za starú bačkoru. Snažím sa zdokonaľovať. Nemôžem prísť o túto prácu. Mám 2 deti a manžel zomrel už dávno. Musím ich uživiť sama. Prosím, neprezraďte ma pánovi Brownovi. Vyhodil by ma." prosila ma.

Obávam sa, že Christian už vie o jej neschopnosti. Nechcem aby ju vyhodil. Pokúsim sa jej pomôcť.

Chytila som ju za obe ruky a jemne sa usmiala. ,,Nebojte sa. Nič mu nepoviem. Naučím Vás pár trikov pri varení, mám s tým skúsenosti. Bude z nás podarená dvojka. Už od prvého dňa ako som uvidela túto kuchyňu, túžila som po kuchtení v nej. "

,,Ďakujem Vám slečna." stisla mi ruky na znak vďaky .

,,Dohodnime sa, že v súkromí ma budete oslovovať len Sofia. Veď odteraz sme kolegyne." dala som jej povzbudivý úsmev.

Vyšlo to. Zasmiala sa. ,, Dobre Sofia. A ja som len Josefine." navrhla tykanie.

,,Dohodnuté Josefine. Pustime sa do prípravy cesta na chlebík. Urobíme cesta viac a upečieme aj drobné pečivo. Potom pripravíme všetko ostatné. Koľko máme času?" tlieskla som rukami ako veľký šéfko.