Príbeh o živote nevinnej Sofie na ktorú bol osud krutý a stále s krutosťou pokračuje. Sofia je mladá 20 ročná slečna ktorá sa snaži prebíjať životom, keď si myslí že sa jej konečne pošťastí, vtrhne jej do života nový muž...Muž jej nevlastnej matky...
Ako by ste nazvali človeka , ktorý sa s vašimi citmi pohráva ako s jojom? Zrúda? Hovado? Hajzel? A ako by ste nazvali človeka čo dvakrát naletí na tú istú hru? V žiadnom slovníku nemôžem nájsť dostatočne potupujúce pomenovanie na moju naivnitu. Ako som sa mohla chytiť na tú istú návnadu? - DVAKRÁT! Existuje niekto naivnejší ako ja? Koľkokrát mu ešte skočím na lep? Ak to skončí tak, ako túto noc na stole, tak zakaždým ochotne budem hrdá na svoju naivitu - zavrčala moja šelma. Aspoň tá má v tom jasno. Ale ja nestojím o jeho využívanie ma. Nechcem byť jeho hračkou. Osud sa rozhodol mi hádzať polená pod nohy sprevádzajúc Christianovým výsmechom. Prečo musím vždy hľadať v ľuďoch najmä ich pozitíva a nie negatíva, ako všetci ostatný? Večne doplácam na svoju dôverčivosť. Ale taká proste som. Nedokážem sa zmeniť zo dňa na deň na podozrievavú paranoičku. Aj keď Christianovou zásluhou k tomu spejem závratnou rýchlosťou.
Celú noc som sa prevaľovala na posteli. Ovládala ma frustrácia a neustále myšlienky blúdiace k jednej veľmi hajzlovskej osobe bez chrbtovej kosti. Čas ubiehal, až nadišlo ráno. Nezažmúrila som oči ani na chvíľu. Myseľ sa odmietala uberať inou cestou ako Christianovou a tak som to o 5 ráno vzdala a vstávajúc z vyhriatej postele som odhodila perinu s cieľom osprchovať sa a dúfajúc, že sprcha zo mňa zmyje pochybné zmýšľanie.
Zúrivo drhnúc pokožku, som sa skoro predrhla až do Japonska. Sakra! Sama si ubližujem. S odutými lícami a načervenalou pokožkou vychádzajúc zo sprchy som tresla dverami sprchového kútu. Zúrivosť ma neopustila ani keď som prešla K šatníku, vyťahujúc niečo sofistikovanejšie, vhodné do práce do kancelárie. Lodičky nesmú chýbať.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
S posledným výdychom opúšťajúc moju izbu som zbehla schody do haly, kde nikto nebol. Toľko ku Christianovej dochvíľnosti. Opierajúc sa o kamenný stĺp a podupkávajúc nedočkavo lodičkou o mramorovú podlahu, som v hlave vymýšľala nadávky na Christianovu omeškanú riť. Ja som tu prišla načas. Dokonca presne na minútu.
Čakajúc na "jeho veličenstvo" som sledovala čas na mojich lacných hodinkách s ošúchaným polorozpadnutým náramkom. Mešká 10 minút.
Zrazu sa z kuchyne vyrútil majordóm Will. Keď si ma všimol, spýtavo na mňa pozrel. ,,Pomôžem Vám s niečím slečna?" zastavil predomnou.
,,Len čakám na Christiana. Ideme spolu do práce. Nevideli ste ho?" odlepila som sa od chladného stĺpika.
Willov výraz nabral na vážnosti so štipkou súcitu. ,,Pán Brown Vás čaká už v aute. Poďte rýchlo. Je nekompromisný k nedochvíľnosti." jemne ma postrkoval ku vchodovým dverám. Ani som sa nenazdala a už som klopýtala k vstupnej bráne, kde čakalo auto s naštartovaným motorom. Vyzeralo byť na odchode.
Vypúšťajúc krik veleryby som čapla dlaňou o okno auta , aby som poukázala na to, že sa snažia odísť bezo mňa.
