Vadak alebo Hoggy

Dajte mi všetci pokoj!

Utubering prebiehal v pohode, nakoľko som mala celkom nabitý program, Vadima som ešte nevidela. Mala som chvíľku čas a tak som sa išla najesť. Sadla som si za stôl a pustila sa do jedla. O chvíľu sa niekto pristavil a spýtal sa: „Múžu si přisednout?" Ten hlas som okamžite spoznala, bol to Petr. Takmer mi zabehlo ale hneď som sa to snažila zamaskovať odkašlaním. „No jasné, nemusíš sa pýtať."

„Asi jsem tě vylekal, promiň, to jsem nechtěl."

„V pohode, len som premýšľala, nič sa nestalo."

„A o čem, když se múžu zeptat."

„Len tak, o ničom konkrétnom."

„Aha, a jak se ti tady zatím líbi?"

„Je to tu super, i decká sú fajn, len som už unavená."

„Ani mi neříkej, já taky, ale na Majáles pújdeš, že?"

„No snáď hej, ešte uvidím, keď budem mať náladu."

„Zdáš se mi nejaká iná, nestalo se nic?" Vyjavene som naňho pozrela, premýšľala som, či sa náhodou Vadim nepreriekol, ale to by nespravil.

„Naozaj som v pohode."

„Ale kdyby ne, klidně mi to řekni, ja umým udržet tajemství."

„Aké tajomstvo sakra? Vôbec neviem o čom točíš, preboha včera sme sa videli prvý krát a hneď si myslíš, že ma poznáš? Nepotrebujem psychológa a keď raz poviem, že mi nič nie je, tak mi nič nie je." Zodvihla som sa a odišla. Možno nebolo správne, že som naňho tak vybehla, keď mi chcel len pomôcť, ale mala som toho už plné zuby. Chcela som sa ísť niekam zašiť, ale po ceste som stretla Vadima. Videla som, ako otváral ústa, že mi niečo povie, tak som len zakričala" „Teraz nie" a kráčala som ďalej. Zašla som kúsok od areálu a snažila sa to všetko predýchať. Pozrela som sa na mobil a rozbehla sa späť, meškala som a už dávno som mala byť na pódiu a hrať nejakú challenge.