Vadak alebo Hoggy

Oslava a prekvapenie

Keď sme sa navečerali, vrátili sme sa ku mne, rýchlo sme sa prezliekli a šli sme do baru za Mirkou a Paťou. Bar bol úplne narvaný, takmer sa tam nedalo ani dýchať. Aj keď nám baby dali približné inštrukcie, kde presne sedia, trvalo nám dlhšiu chvíľu, kým sme sa pretlačili cez všetkých ľudí a konečne si k nim prisadli. "Co jsi dáš k pití, půjdu nám hned objednat, aby si dlouho nečekala," spýtal sa Vadim.

"Alkohol ti nepredajú, tak zatiaľ len džús, ďakujem" usmiala som sa naňho a dala mu pusu.

"Klidně si řekni i alko, já ti ho přinesu."

"Vravím, že ti ho nepredajú, tu nie, možno v inom podniku hej, ale tu to už poznám a pod 18 tu ešte nikomu nepredali."

"O co se vsadíš, hm? Spýtal sa a prekrížil si ruky. Zasmiala som sa.

"Prestaň Vadim, nebudem sa s tebou vsádzať keď viem, že prehráš." "Rovnou řekni, že se bojíš", uškrnul sa a hľadel na mňa. Pokrútila som hlavou.

"Víš co, mám nápad", povedal Vadim. Když prohraješ, natočíme spolu video na můj kanál a řekneme všem, že spolu chodíme, když prohraju já, tak udělám všechno, co budeš chtít, platí?" Nakoniec som súhlasila, bola som si istá, že mu barman alkohol nepredá.

Konečne som si sadla k babám. Až teraz som si všimla, že na stole stála ceduľka Reserved. "Dali ste rezervovať stôl? To kedy ste stihli?" spýtala som sa.

"Asi tak pred týždňom", odpovedala mi Paťa.

"Fúha, tak to si si dosť verila, že spravíme na prvý krát" uškrnula som sa.

"Šli by sme sem aj keby sme nespravili, teraz pijeme na oslavu, ale mohli sme piť aj na povzbudenie a aby sme zahnali smútok, usmiala sa. Mirka sa k nám nahla tak, aby sme ju obe počuli a spýtala sa: "Takže ty a Vadim ste už konečne oficiálne spolu?"

"Až tak oficiálne nie, ale sme spolu a máš na tom dosť veľkú zásluhu", šťuchla som do nej. Zasmiala sa, "tak to si zaslúžim veľký drink, povedala a začala ma ťahať na parket.

"Počkaj, ešte chcem počkať na Vadima, stavili sme sa, že mu barman nepredá nič alkoholické."

"Tak to si počkám na jeho prehru", povedala Mirka a sadla si naspäť. Konečne sa Vadim po pár minútach vrátil. V ruke niesol vychladenú fľašu vodky a poháre s džúsom. Všetky tri sme naňho neveriacky hľadeli.

"To ako sa ti podarilo?" spýtala som sa.

"Normálne jsem barmanovi řekl, že oslavujeme štátnice, že chci vychlazenou flašu vodky, ještě mi poblahoželal k úspěchu," zasmial sa. "To znamená, že jsi prohrála", nalial vodku do poldecáka a podal mi ho.

"Nevadí, nejak to prežijem", usmiala som sa a pripili sme si. Vypili sme asi dva poldecáky a vybrali sme sa na parket. Celú noc sme len pili a tancovali. Tak super som sa nezabavila už veľmi dlho.

Ráno som sa prebudila na bolesť hlavy. Otočila som sa na pravú stranu. Vedľa mňa spal Vadim. Prišlo mi to hrozne komické a potichu som sa začala smiať. Cítila som sa ako blázon a asi som aj tak musela vyzerať, pretože keď som sa opäť pozrela na Vadima, divno na mňa hľadel.

"Jsi v pořádku proboha?" spýtal sa so strachom v hlase.

"Hej, som, len sa mi zdá, že mám deja vu." Keď si všimol, že je nahý, začal sa smiať i on.

"Tak to se ti ani nedivím, tentokrát jsi to ale nepamatuju já."

"To preto, že si nemáš čo pamätať, nič nebolo, aj tak by si nevládal, len ti bolo teplo." Zasmiala som sa.

"To neříkej, ja bych vládal vždy, za každých okolností."

"No neviem, ja si pamätám niečo iné." "Jak myslíš." Povedal a ľahol si na mňa. Začal ma vášnivo bozkávať a vyzliekať mi nočnú košieľku. Mala som na sebe už len nohavičky, keď nám niekto vtrhol do izby, zahrešil a rýchlo opäť zabuchol dvere. Prekvapene sme sa na seba pozreli. Nakoľko to bol ženský hlas, musela to byť buď Paťa alebo Mirka. Rýchlo sme sa obliekli a šli do kuchyne. Stála tam Mirka, Paťa ešte spala na gauči.

"Prepáč Zuzi, fakt ma to mrzí, mala som najprv zaklopať."

"V pohode, nič sa nestalo." Naliala som sebe i Vadimovi kávu.

"Nauč se aspoň klepat, když už jsi v cizím bytě." Povedal naštvane Vadim. Pozrela som naňho a pokrútila hlavou. Mirka sa na mňa previnilo pozrela. Spravila som rýchle raňajky a posadali sme si za stôl. Konečne sa prebrala i Paťa. Potichu sme raňajkovali, keď sa Mirka spýtala: "A ako sa plánujete stretávať, keď vás delí vyše 300 kilometrov?" S Vadimom sme na seba pozreli. "Ešte sme nad tým nepremýšľali," povedala som. "Určitě něco vymyslíme", povedal Vadim a stisol mi ruku.

"Dostala som totiž pracovnú ponuku v Prahe a potrebujem spolubývajúceho, tak som premýšľala, že ak by si nemala nič proti tomu, mohla by si sa presťahovať do Prahy so mnou," povedala Mirka a čakala na odpoveď.

"To by bylo super, i tak chceš natáčet videa na youtub, čiže tady tě nic nedrží a mohli bychom být častěji spolu." Povedal natešene Vadim. Chvíľu som nad tým uvažovala, mám tu síce rodinu, ale aj tak sa s nimi často nestretávam, nakoľko si s otcom veľmi nerozumiem a nad Prahou som premýšľala už dávno.

"Tak fajn, sťahujeme sa do Prahy, ale keď chceš byť moja spolubývajúca, musíš sa naučiť klopať" ukázala som prstom na Mirku. "Jasne, naučím sa všetko čo budeš chcieť," zvýskla a objala ma. Rýchlo som sa postavila, keďže som takmer spadla zo stoličky. Objal ma aj Vadim. Super, sťahujem sa do Prahy.

Ospravedlňujem sa, no vôbec netuším kedy bude ďalšia časť, nakoľko mám pokazený notebook a ešte k tomu mi začína i škola, tak snáď nebudete dlho čakať. :-) Ďakujem všetkým za prečítanie