Vadak alebo Hoggy

Praha

Nastal deň sťahovania. Nakoľko sa nám nechcelo chodiť autom hore dole, objednali sme si veľké sťahovacie auto, do ktorého sme narvali všetky veci. Vadim bol natešený, že budeme bývať len pár kilometrov od seba a keďže nás Mirka ubezpečila, že byt je priestranný, bude môcť prespávať aj u nás. Ja som až taká nadšená nebola. Mala som zmiešané pocity. Ako prvé som sa desila toho, ako bude vyzerať byt, pretože som ho ešte nevidela a za druhé som vedela, že budem bývať v tom istom meste, ako Petr. Bola tam obrovská šanca, že hocikde v meste môžem naňho naraziť, i keď viem, že Praha je obrovská, pri mojom šťastí sa mi to určite stane. Konečne sme naložili poslednú vec. Lúčila sa so mnou len Paťa. S rodičmi som sa rozlúčila už deň predtým, pretože som nechcela, aby mama robila na ulici scény. V aute už na mňa čakala netrpezlivá Mirka, takže rozlúčka musela prebehnúť narýchlo. Keď som videla, aká je Paťa smutná a ako sa jej do očí hrnú slzy, ani ja som sa už ďalej neudržala.

„Budeš mi chýbať", povedala smutne.

„Aj ty mne, ale sem tam ťa prídem navštíviť a existujú predsa telefóny, neboj."

„Ale ty na mňa po čase určite zabudneš, budeš sa venovať youtubu, Vadimovi a na mňa už nebudeš mať čas."

„Prestaň, ako by som mohla na teba zabudnúť, si moja najlepšia kamoška." Opäť som ju objala. Mirka začala nepretržite trúbiť, tak som Pati sľúbila, že hneď, ako dorazíme jej volám a nastúpila do auta.

„Netrúb už, čo si sa zbláznila?" vybehla som na Mirku.

„Prepáč, ale chcem byť v Prahe čo najskôr, čaká nás ešte veľa práce s vybaľovaním."

„V pohode", odpovedala som a dala si na uši slúchadlá. Čakala nás takmer štvorhodinová cesta autom.

Konečne sme dorazili do Prahy. Z vonku vyzeral byt celkom v pohode. Pred vchodom nás už čakal Vadim, ktorý nám mal pomáhať s vybaľovaním. Mirka mi podala kľúč od vchodových dverí.

„Náš byt je na druhom poschodí. Celé poschodie je len naše, takže to ľahko nájdeš, ja musím ísť ešte do práce niečo vybaviť, o pár hodín som späť".

V šoku som na ňu hľadela: „Ale veď sme mali spolu vybaľovať, to nás tu len tak necháš?"

„Vybaľ zatiaľ svoje veci a nanajvýš veci do kuchyne a kúpeľne, nech máme aspoň základ. Ostatné môžeš nechať potom na mňa, musím ísť, čaute zatiaľ."

Pozrela som sa na Vadima. Pokrčil plecami a povzbudzujúco povedal: „Neboj se, to dáme levou zadní." Vybrali sme sa do bytu. Keď som otvorila dvere, bola som milo prekvapená. Byt bol nádherný, priestranný a útulný. Prešla som si všetky izby, potkýnajúc sa o veci, ktoré tu nechali sťahováci. V izbe som už mala pripravenú novú posteľ a nakoľko som bola z cesty unavená, zvalila som sa na ňu. Vadim ma zaľahol a začal štekliť. Začala som sa smiať. „Zlez zo mňa, si hrozne ťažký."

„Mněli bychom ji vyzkoušet, nemyslíš?"

Napokon sme sa konečne pustili do vybaľovania. Takmer po troch hodinách sa Mirka konečne uráčila prísť. Utekala priamo do kúpeľne. Keď vyšla, s úškľabkom sme sa na ňu pozreli. Hodila po nás vankúše, ktoré boli na sedačke. „Prestaňte, takmer som to nevydržala... no ako som videla, vy ste si to tu zatiaľ užili, nabudúce si nenechávajte veci v kúpeľni," povedala uštipačne a hodila do Vadima kondómy.

„Promiň, moje chyba." Povedal Vadim a sčervenal v tvári. Ja som sa musela otočiť, inak by som sa začala smiať.

„V pohode, keď chcete, môžete ísť von, ja to tu už dokončím." S Vadimom sme na seba pozreli, vzali si veci a konečne vypadli z bytu. Hneď ako sme vyšli von, začali sme sa smiať. „Nabudúce si dávaj pozor," jemne som doňho štuchla.

„Když nebudeš provokovat," odpovedal.

Chcela som lepšie spoznať Prahu, tak sme sa rozhodli pre dlhšiu prechádzku. Nevnímala som pohľady niektorých ľudí a ani šepot tých, ktorý poznali či už mňa, alebo Vadima. Zastavili sme sa na Karlovom moste. Len tak sme na ňom v objatí stáli, keď som sa otočila vpravo. Pomyslela som si, že to nemôže byť pravda. Snažila som sa nehľadieť na tú stranu, no všimol si ho už i Vadim a zakričal naňho. Videla som, ako sa k nám Petr približuje. Mohlo ma to napadnúť, veď sú kamaráti a Vadim nevedel, že sa mi Petr páčil.

„Čus, co vy tady, na výlete?" spýtal sa s úsmevom Petr. Celý čas pozeral len na Vadima, nevenoval mi ani jeden pohľad a ani som sa mu nečudovala.

„Já jo, ale Zuzka se sem právě nastěhovala, tak ji trochu ukazuju Prahu." Petr vyzeral, že je zaskočený. S Vadimom prehodili ešte pár slov a potom sa snami rozlúčil. Aj my sme sa rozhodli, že už pomaly pôjdeme domov. Naposledy som sa na Petra otočila práve v momente, keď sa obzrel i on. Na chvíľu zastal, ako by si to rozmyslel a chcel sa k nám vrátiť, no napokon ďalej pokračoval v ceste.

Keď sme sa s Vadimom vrátili, takmer všetko už bolo na svojom mieste. Šli sme ku mne do izby a rozhodli sme sa, že už konečne natočíme spoločné video, na ktoré sme sa tak dlho pripravovali. Rozhodli sme sa natočiť Boyfriend/Girlfrien Tag. Vybrali sme 15 otázok, ktoré sme natočili na Vadimov kanál a 15, ktoré zasa na môj kanál. Bolo niečo pred pol deviatou, keď som Vadima šla odkopnúť domov, nakoľko mal zajtra školu. Pomaly som sa vracala zo stanice, keď mi zazvonil mobil. Prišla mi sms z neznámeho čísla: Příď za mnou tam, kde jsme se dnes po dlouhý době viděli. Okamžite som tušila, od koho je. Váhala som, no chcela som, aby mi odpovedal na pár otázok, tak som sa vybrala ku Karlovmu mostu. Nakoľko bolo už celkom dosť hodín, na moste sa nachádzalo len pár ľudí. Petr sa díval do diaľky, no akoby vycítil, že som to ja, hneď sa ku mne otočil. Urobil krok ku mne, no ja som ustúpila.

„Čo chceš," spýtala som sa dosť nevrlo.

„Musel jsem tě vidět, myslel jsem si, že už jsem to překonal, že už k tobě nic necítím, no po tom, co jsem tě dnes viděl jsem se asi mýlil." Oprel sa a díval sa pred seba. Pristúpila som k nemu. Cítila som k nemu hroznú zlosť, nechápala som, prečo mi to hovorí teraz, potrebovala som ho pred vyše mesiacom a on si až teraz spomenul, že žijem.

„Zrazu? Povedala som zvýšeným hlasom. „Teraz, keď som konečne šťastná a dostala som sa z depky, ktorú ste mi obaja spôsobili tým, že ste sa tvárili, že neexistujem? Koľko krát som ti volala, písala...ani raz si sa mi neozval. Jediný Vadim nakoniec prišiel za mnou, vieš, že sme spolu a ty mi tu teraz rozprávaš toto?" chystala som sa na odchod, no chytil ma za ruku.

„Promiň, jo, vím, že jsem blbec, nemusíš mi to říkat. Myslíš, že já se kvůli tobě netrápil, že jsem byl celu dobu v pohodě? Ani nevíš, jak se mýlíš. No věděl jsem, že miluješ Vadima a nechtěl jsem vám stát v cestě."

„Zamilovala som sa do vás oboch. City k Vadimovi som si najskôr nechcela priznať, preto som si myslela, že pri tebe naňho zabudnem a aj tak bolo, aspoň dovtedy, kým si ho neodohnal tou fotkou a kým nepochopil, že som mu klamala. Nechcela som vtedy na teba nakričať, no hnevala som sa na teba a bála som sa. Bolo choré, že som naraz milovala dvoch chalanov. Nakoniec asi vybral osud." Pritiahol si ma k sebe a ja som mu potichu plakala na hrudi. Chytil mi tvár do rúk a pozrel mi do očí. Rýchlo som sa odtiahla a začala cúvať. „Pre boha, čo to robím", povedala som potichu. Posledný krát som sa pozrela na Petra a začala som bežať. Snažila som sa čo najrýchlejšie dostať domov, preč od neho a jeho nádherných očí. Konečne som prišla domov, rýchlo som zamkla dvere a oprela sa o ne. Bola som zadýchaná a na tvári mi pomaly schli slzy. Mirka na mňa prestrašene pozrela. „Stalo sa niečo? Vyzeráš hrozne." Pokrútila som hlavou, nemala som náladu jej odpovedať.

„Niečo s Vadimom"? opäť skúšala, či jej odpoviem. Zamkla som sa v izbe a ľahla si na posteľ. Dúfam, že sa to nedozvie Vadim.