Vadak alebo Hoggy

To nemyslíš vážne

Zuzka

Otvorila som dvere bytu a vošla. Petr ma hneď nasledoval. „Máš to tady hezký."

„Ďakujem, dáš si čaj alebo kávu?"

„Kávu poprosím. Objednáme si něco k jídlu, nebo mi předvedeš sví kuchařský umění." Usmial sa a postupne sa rozhliadal po byte.

„A nechceš navariť ty? Muž, ktorý varí, je sexi."

„Když chceš přijít o kuchyň, není problém." Zasmiala som sa. „Tak to radšej nechaj na mňa, ale budeme musieť ísť nakúpiť, neviem, či tu mám potrebné ingrediencie."

„Není problém, vypijeme kafčo a mužem jít, když jsi není moc unavena, můžeš mi ukázat i okolí."

„Budeš sa musieť uspokojiť s cestou do a z obchodu, aby sme nezomreli dovtedy od hladu." Podala som mu kávu a sadli sme si na pohovku. „Tak tady budu dneska spát?"

„Hej, ešte som tu nespala, ale zdá sa byť pohodlná." Usmiata som naňho pozrela.

„Můžeme si to klidně vyměnit, ukaž mi, kde máš ložnici, já s tým problém nemám."

„No tak zas to nepreháňaj, dva dni som sa poriadne nevyspala, už sa teším na svoju postieľku."

„Tak fajn," smutne sklonil hlavu.

„Neroob, mňa neobmäkčíš, do môjho kráľovstva ťa nepustím."

„Bez těch dvojsmyslů, ano prosím."

„Aké dvojzmysly, bože vy chlapi fakt na nič iné nemyslíte." Zasmiali sme sa a naraz sme vstali, aby sme odniesli šálky od kávy. Tú jeho som mu vzala z ruky: „Nechaj tak, ja to vezmem."

„Tak jo, ale už pojďme do toho obchodu, jsem hladový jako vlk."

V obchode bolo hrozne veľa ľudí. S Petrom sme okrem potrebných vecí brali i všemožné hlúposti a dávali ich do košíku. Zopár ľudí sa na nás pozeralo, no nakoľko sme boli celkom hlučný, nebrala som to príliš vážne. Po pár minútach sa pri nás zastavilo asi 8 deciek, polovica z nich boli uvrešťané pubertiačky, takže keď si ich Petr všimol, začali pišťať a poskakovať ako trafené. Mňa sem tam tiež nejaký fanúšik síce zastavil a požiadal o podpis, ale neboli až taký šialení, ako tieto baby. „Ahoj Hoggy, môžeme sa s tebou vyfotiť?" „Nehovor mu Hoggy, vieš, že to neznáša," povedala jedna z nich a tvárila sa, ako by Petra poznala najlepšie na svete.

„Jo, jasný, žádný problém," povedal a milo sa na ne usmial. Chalanom, ktorí tam boli s nimi podávali dievčatá mobily. „Postupne nás odfoťte, aby sme sa nepozerali každá inam, dobre?" Chalani znudene začali fotiť. Trvalo to celé asi 10 minút, nakoľko sa im stále niečo nepáčilo. Už som to nevydržala a povedala: „Myslím, že už máte dosť fotiek, mi s Petrom už budeme musieť ísť." Zazreli na mňa, no prikývli, že súhlasia.

„A môžeme ťa ešte objať?" začali sa chichotať, no Petr súhlasil. Prvé šlo na radu to „najmúdrejšie" dievča, ktoré upozornilo, že nemajú Petrovi hovoriť Hoggy. Keď ho objala, pristúpila ku mne a prezrela si ma.

„Vy akože spolu niečo máte?" nadvihla obočie a čakala na odpoveď. Premýšľala som, ako jej mám odpovedať, keď ju chcem naštvať, poviem áno, ale nechcem, aby sa zbytočne šírili reči.

„Sme len kamaráti", usmiala som sa na ňu a ona prikývla. Konečne sa sním všetky rozlúčili a šli sme platiť.

Keď sme prišli domov, dala som variť vodu na cestoviny, nakoľko to bolo asi najľahšie a najrýchlejšie jedlo, aké som poznala. Práve som krájala cibuľu, keď ku mne zozadu pristúpil, chytil ma okolo pása a objal.

„Jsem hrozně rád, že tu můžu s tebou být a lépe tě poznat, i když mám pocit jako bychom se znali celou věčnost." Otočila som sa k nemu a pozrela mu do očí. Mal ich tak krásne.

„Ja som tiež rada že tu si." Prezeral si moju tvár, až som videla, ako očami pristál na mojich perách. Začal sa pomaly ku mne približovať. Neustúpila som, i cez to všetko, čo sa stalo s Vadimom, som chcela Petra. Už sa takmer naše pery spojili, keď mi zrazu začal zvoniť mobil. Zľakla som sa, takže Petr automaticky ustúpil a ja som zodvihla mobil z kuchynskej linky a pozrela, kto volá. Bol to Vadim. Prevrátila som oči, no odišla som do kúpeľne a zodvihla to.

„Ahoj, čo je?"

„Seš prolhaná děvka, tohle jsem si o tobě nemyslel."

„Počkaj Vadim, o čom to rozprávaš?"

„Ty dobře víš o čem, jen si mně využila, aby Petr žárlil a mohla ses k němu dřív dostat." Počula som, ako rozprával cez zaťaté zuby a cítila som, že sa len ťažko premáhal, aby sa po mne nerozkričal.

„Ja fakt neviem, o čom rozprávaš, ja s Petrom nič nemám."

„Ne? A proč jsi mi teda lhala, že jdeš domu vlakem?" Zostala som nemo stáť, nevedela som, čo mu mám povedať, nechcela som mu klamať, nechcela som mu ublížiť.

„Tak to nebolo, neklamala som, teda klamala, ale len o taxíku, vedela som, že by som jazdu s tebou a tvojimi rodičmi nevydržala. Mám ťa rada, prosím, ver mi. Nikdy by som ťa nevyužila. Vadim no tak, veď ma poznáš."

„Ne, myslel jsem si, že tě znám, ale mám pocit, že ve všem, co jsem si o tobě myslel jsem se mýlil, ublížila jsi mi tak, jak to žádná ještě neudělala, nechci už s tebou nikdy mít nic společného, skončili jsme spolu, čau!" Zložil.