Vadak alebo Hoggy

Dilema

Ďalšie ráno som nemala náladu vstať z postele. Vadim mal byť dnes dlhšie v škole, takže som ho neočakávala a s Mirkou som nemala náladu sa stretnúť. Viem, že by sa vypytovala na včerajšok. Keď som približne o 9 počula, ako sa priblížila k dverám mojej izby a ako ich pomaly otvára, tvárila som sa, že spím. Približne o pol hodinu sa zabuchli dvere bytu, Mirka konečne odišla do práce. Po tom, ako som celú noc premýšľala nad Petrom, som si uvedomila, že moja reakcia bola prehnaná, no stále som nevedela, či mám o stretnutí povedať Vadimovi. Tušila som, že by to celé mohol zle pochopiť a otočil by to proti mne. Potrebovala som radu, no Mirke som sa nechcela zveriť, aby náhodou nereagovala prehnane a ak by som sa rozhodla, že Vadimovi nič nepoviem, aby sa „náhodou" nepreriekla. Jediná mi zostala Paťa. Rozhodla som sa, že jej zavolám na skype, kde by som aspoň videla jej reakciu. Napísala som jej sms, či je doma a keď po pár minútach odpísala áno, jednoducho som jej odpísala skype. Hneď sa prihlásila a „zavolala mi". Bola som rada, že ju vidím.

„Ahoj Zuzi, všetko v pohode? Aký je byt?

„Hej, všetko je super a byt je nádherný, aspoň na niečo má Mirka vkus, keby si videla aké čačky si priniesla a chce ich dať do obývačky." Paťa sa zasmiala a rozhodla som sa, že vezmem notebook a izbu po izbe jej ukážem celým byt. Keďže som jej v každej izbe hovorila, ako si ju Mirka predstavuje zariadiť a o čom všetkom sníva, že si ešte dokúpi, prehliadka trvala takmer 20 minút. Keď som sa konečne ocitla naspäť v svojej izbe, až vtedy som sa dostala k tomu hlavnému, prečo som jej volala.

„Pati, potrebujem, aby si mi s niečim poradila, včera sa totiž niečo stalo a nechcem to hovoriť Mirke, možno neskôr, ale zatiaľ potrebujem niekoho, kto ma pochopí."

„Hovor, počúvam."

„Včera som sa stretla s Petrom." Vyvalila oči, nahla sa ku kamere a neveriacky povedala:

„To fakt? A Vadim o tom vie?"

„Práve o to ide, neviem, či mu to mám povedať, alebo nie."

„Pekne mi povedz všetko od začiatku a uvidíme." A tak som sa rozhovorila, ako sme ho videli na Karlovom moste, ako mi potom napísal a ako som zutekala od neho s plačom.

„Tak podľa toho si neurobila nič zlé, len si mu vysvetlila ako to teraz je a že si s Vadimom šťastná, myslím si, že nemáš dôvod tajiť to pred Vadimom. Som si istá, že to celé pochopí." Začal mi zvoniť mobil, pozrela som sa, kto volá a podotkla: „Spomeň čerta." Ukázala som Pati, že má byť ticho a zodvihla som Vadima.

„Ahoj láska, no čo ako sa ti darí v školičke."

„V pohodě, dneska to jde celkem rychle, asi proto, že celý den myslím jenom na tebe, a ty co děláš?"

„Leňoším a mám to naplánované na celý deň a možno i na zajtra", povedala som s úsmevom.

„Tak to doufám, že ne, na zítra, jelikož je pátek, jsem si vybavil volno a byl bych rád, kdybys přijela zamnou, chtěl jsem konečně uploadnout naše video na youtube, abychom ho vydali zároveň spolu a pak bychom mohli něco podniknout a samozřejmě by si u nás přespala."

Prekvapil ma, takže som nevedela, čo mu na to odpovedať, trepla som prvú vec, čo ma napadla: „To sa mám akože stretnúť s tvojimi rodičmi?"

„Jo, jsou v pohodě, už jsem jim o tobě řekl a těší se na tebe, nemáš se čeho bát."

„Tak fajn, pozriem si, kedy mi idú busi a prídem, ešte ti večer volám."

„Dobře lásko, těším se, ahoj a miluji tě."

„Aj ja ťa milujem, papa." Zložila som telefón a pozrela na Paťu.

„No vidíš, aspoň sa zajtra porozprávate, len mu to nehovor neskoro večer, aby ti ešte šiel bus domov," povedala Paťa.

„No tak to ti pekne ďakujem, to mu to radšej nepoviem, ale už som mu raz klamala, nemôžem mu zasa niečo zamlčať, mohlo by to byť ešte horšie." Zúfalo som vzdychla.

„Prestaň, len som si robila srandu, jasne že to zoberie v pohode, veď si nič zlé nespravila. Musím už ísť, keď prídeš od Vadima zavolaj mi, ahoj."

„Ďakujem, jasné, čau." Pozrela som na hodinky. Bolo takmer 12, tak som sa rozhodla, že aspoň niečo navarím a zamestnám si myseľ, aby som nemyslela na zajtrajšok. Stretnutia s Vadimovími rodičmi som sa bála viac, ako rozhovoru s ním.

Ešte jedna malá poznámočka...viem, že je blbé "žobrať" o hlasy a komenty, ale ide o formu komunikácie medzi mnou a vami, ktorí to čítate. Je zbytočné, aby som pokračovala v písaní, ak nevidím žiadnu odozvu, sem tam je tam tých pár hlasov, ale chcem mať istotu, že sa nová časť aspoň niekomu páči, pretože to chcem písať hlavne pre vás! Takže ak sa vám budú ďalšie časti páčiť, kliknite na hviezdičku a ak nie, alebo mám niečo zmeniť v pohode mi to napíšte a skúsim sa prispôsobiť, ďakujem za prečítanie :-)