Vadak alebo Hoggy

Neprimeraná reakcia

Vyšla som von na ulicu. Trochu sa mi točila hlava, asi zo šoku, tak som sa oprela o stenu. Snažila som sa upokojiť, no veľmi sa mi to nedarilo. Stále sa so mnou všetko točilo a triasli sa mi ruky. Nasadila som si slúchadlá, vedela som, že hudba je jediné, čo mi pomôže. Sústredila som sa na tóny a text pesničky. Pomohlo to, tak som vyrazila naspäť domov. Nechcela som na nič myslieť, ani na Vadima, ani na to, že spolu čakáme dieťa, a už duplom nie na to, ako mu to poviem. Viem, že nie je pripravený, no snáď sa zachová ako chlap a o dieťa sa postará, pretože som určite nemala v pláne si ho dať vziať. To by som nikdy neurobila. Bola som už takmer pred domom, keď ma zrazu niekto chytil za ruku. Zľakla som sa, kabelka mi vypadla z ruky a nakoľko som ju u lekára zabudla zatvoriť, všetky veci sa mi vysypali na chodník. Netrápilo ma, kto sa ma dotkol, hlavne nech ukryjem všetky veci a najmä knižku, ktorá ležala taktiež na chodníku. No nanešťastie, dotyčný zodvihol práve ju. Až vtedy som sa pozrela, kto to je. Mohla som čakať, že je to on. Vadim. Zložila som si slúchadlá a vystrašene pozrela naňho.

„Co je tohle?" spýtal sa bez pozdravu, či ospravedlnenia, že ma vyľakal.

„Nič, môžeš mi to prosím ťa vrátiť?" Horšie som zareagovať nemohla. Samozrejme, že ju hneď otvoril a pozeral na záznamy v nej. Skončil na zázname prehliadky a prezeral si týždeň gravidity. Tam bolo presne zaznamenané, približne v ktorom týždni som tehotná.

„Si děláš ze mně prdel, že jo? Tohle nemůže být pravda."

„Tiež som reagovala podobne." Odpovedala som mu pokojne, vzala knižku a skovala ju do kabelky. Pár ľudí nás sledovalo, čo mi nebolo veľmi príjemné.

„Môžeme ísť ku mne a porozprávať sa o tom?" spýtala som sa ho. Len prikývol, tak sme mlčky kráčali. Odomkla som vchodové dvere.

„Prepáč, že...Ahoj, Vadim, nečakala som, že dnes prídeš," povedala Mirka. Prebehla pohľadom z Vadima na mňa a asi jej hneď napadlo, že sa niečo stalo, nakoľko nám oznámila, že ide von. Zostali sme teda s Vadimom sami stáť v obývacej izbe. Nakoľko on nič nehovoril, začala som ja.

„Už si to videl, neviem, čo ti k tomu mám ešte povedať. Možno len, že čakáme spolu dieťa." Povedala som potichu a pri slove „dieťa" som sa mierne pousmiala a pozrela na neho. Zavrtel hlavou.

„Ty seš fakt jen obyčejná děfka, mněl jsem to tušit už tehdy, když tě Petr vezl domu a ještě jsi se s ním za mými zády střetávala. Jsi myslíš, že jsem blbý? Vím o všem, i o tom, že jsi s ním byla tu noc, když jsi se sem nastěhovala. Nevěřím ti...ani slovo. Nemůže být moje, prostě ne." S otvorenými ústami som na neho pozerala. Neviem, či ma viac prekvapilo to, že si myslí, že je Petrovo, alebo to, že vie, že som sa s ním stretla. Po chvíli však šok vystriedal hnev.

„Ty si taký debil. Nechápem, ako som si mohla myslieť, že by nám to mohlo fungovať. Si obyčajné decko! Môžeš si myslieť koľko chceš, že aký si už vyspelý, pokojne si to nahováraj, no okolie neoklameš. Rozumovo si stále na úrovni malého chlapca. Dospelý človek by takto nereagoval a pozri si v ktorom som týždni, ty matematický génius! Vytiahla som z kabelky knižku a celou silou ju po ňom hodila. Bohužiaľ ho netrafila, nakoľko sa uhol. Po tvári mi tiekli slzy. Nevedela som, čo si mám myslieť. Bála som sa toho, ako to bude pokračovať. Nechcela som sa s ním hádať, no mal zareagovať normálne a nie argumentovať prvým, čo ho napadne. S trasúcimi rukami zodvihol knižku a ešte raz prešiel na stranu, kde bol napísaný týždeň. Chvíľu bol ticho, asi rátal týždne. V tom vyjavene pozrel na mňa.

„Utubering".

„Hej, takže predsa len máš niečo v hlave, keďže si si to vypočítal". Povedala som podrypovačne.

„Ale vždyť jsem použil ochranu."

„Tak asi nie príliš kvalitnú."

„Na druhý den jsi byla přece s Petrem, jak můžeš vědět, že není jeho?"

„Lebo som s ním nespala? Len ty sa môžeš opýtať takú blbosť. Pozri, kašli na to. Nepotrebujem niekoho, kto mi neverí. Zober sa a vypadni, už ťa nikdy nechcem vidieť. O decko sa postarám sama, nemusí vedieť, akého debila malo za otca."

Vadim naštvane zaťal päste. Bol príliš vytočený, na to aby mi odporoval, takže len hlasno za sebou zabuchol dvere a odišiel. Toto bol definitívny koniec.