Vadak alebo Hoggy

U Vadima

Ráno som sa prebrala na zvonenie telefónu. Volal Vadim, najprv som sa zľakla, že som zaspala, no bus mi podľa hodín išiel až za hodinu. Ospalým hlasom som ho zdvihla: „Ahoj láska, čo je, veď bus mi ide až za vyše hodinu."

„Krásny ranko sluníčko, já vím, promiň, jen jsem se chtěl ubezpečit, že přijedeš a stihneš svůj spoj, tak jsem tě radši vzbudil."

„V pohode, teraz neviem, či ti mám vynadať, alebo poďakovať."

„Můžeš mi poděkovat, když budeš u nás."

„Dobre, zasmiala som sa. Tak teda vstávam a idem do sprchy, ahoj zatiaľ." Zložila som ho a utekala sa chystať. Konečne som vyšla z domu, no samozrejme som si musela zabehnúť, nakoľko som meškala. Našťastie som ho stihla a v Kladně ma už čakal Vadim. Privítali sme sa a oficiálne mi predstavil i Horica, s ktorým som dovtedy len pár krát volala, keď sa so mnou Vadim ešte nebavil.

„Nejdříve půjdeme k nám, dáme nahrávat ty videa na youtube a pak ti to tady poukazujeme, co ty na to?"

„To znie fajn, a... vaši sú doma?" Nenápadne som sa ho spýtala.

„Ty se jich fakt bojíš, zasmial sa. Ano jsou, ale o nějaké páté odcházejí k nějakým známým, takže budeme mít barák jenom pro sebe." Usmial sa takým zlatým spôsobom, že keby sme boli na inom mieste a sami, asi by som sa naňho hneď vrhla.

S Horim sme sa dohodli, že mu potom zavoláme a šli sme k Vadimovi. Keď sme vošli dnu, Vadimova mama práve chystala obed a otec sledoval telku.

„Mami, tati, tak tohle je moje přítelkyně, Zuzka." Obaja hneď prišli ku mne a podávali mi ruku.

„Moc nás těší a gratulujeme k úspěšnému ukončení školy, aspoň budeš motivovat i toho našeho kluka, aby si alespoň střední dokončil a pak možno půjde i na výšku, že jo." Povedala Vadimova mama a zazrela na neho.

„To se ještě uvidí", odpovedal jej podpichovačne Vadim.

„A už víš, kdy budeš mít promoce?"

„Asi niekedy v júli, neviem presne."

„Mami nech ji, musíme jít dodělat videa a pak půjdeme ven, jo?

„Dobře, nemusíš se hned vztekat, ale předtím se neobědujte, nech to nevařím zbytečně.

„Jo, jo." Odpovedal jej Vadim a ťahal ma do jeho izby.

„Nakoniec sú teda v pohode", usmiala som sa naňho, sadla si na posteľ a začala vyťahovať notebook.

„Říkal jsem ti to, jen máma je trochu otravní, ale to asi každá."

„Hm, ukážem ti, ako som postrihala to naše video?"

„Můžeš, já ti pak ukážu to druhé naše." Keď sme dopozerali obe videá a dali ich uploadovať, rozhodla som sa, že mu poviem o stretnutí s Petrom.

„Zlato, chcem ti niečo povedať, ale nedomýšľaj si zas nezmysli, dobre?" Nadvihol obočie a prikývol.

„Predvčerom, po tom, ako si odišiel, mi napísal Peter, že sa chce stretnúť na moste. Ani neviem prečo, súhlasila som, no nebolo za tým nič viac, neboj, milujem teba a na Petra už nemyslím, aj tak som zistila, že je to debil, takže...

„Jen jste se pochytili? Nic víc? Žádná pusa, doteky?" Zamračila som sa naňho.

„Nie, prečo sa pýtaš?

„Jenom tak. V pohodě, věřím ti. Jdeme se najíst a pak ven?" Prikývla som, no zdal sa mi nejaký iný. Počas obeda som sa najviac rozprávala s jeho mamou. Vadim sem tam niečo povedal, no nebol taký usmiaty, ako keď som prišla. Po obede sme šli von. Boli sme vonku takmer do večera a keď už som chcela, aby sme sa vrátili k Vadimovi domov, povedal, že mám na pol hodinku ostať s Horim, že on si potrebuje niečo vybaviť. S Horácom sme sa na seba pozreli, no povedali sme len fajn. Hori bol v pohode, no nechápala som, čo je pre Vadima také dôležité, že si to musí vybavovať práve teraz. Po asi trištvrte hodiny mi volal Vadim, že ma čaká doma. Keď som vošla do predsiene, všade bola tma, no na zemi boli porozhadzované lupene z ruží, ktoré viedli do Vadimovej izby. Vošla som dnu, všade bolo zapálených plno sviečok a uprostred izby stál stôl s večerou. Bolo to hrozne romantické a moje city k Vadimovi ešte vzrástli.

Nakoľko už dlhšie nevyšla žiadna časť, dnes som pre zmenu napísala až dve :-) Budem rada za každý hlas, či koment...