Vadak alebo Hoggy

Ťažké obdobie

Už je to takmer mesiac. Skúšala som všetky možné cesty, ako sa skontaktovať s chalanmi, ale ani jeden nemá záujem. Nedvíhajú mi telefón, neodpovedajú na sms a ani na žiadnych sociálnych sieťach...Ako by som pre nich prestala existovať. Viem, že som urobila hlúposť, nemala som Vadimovi klamať a po Petrovi tak vybehnúť, no vtedy som si neuvedomila, že ich tak ľahko môžem stratiť. Chýbajú mi, obaja. Chcela by som sa im ospravedlniť, dostať sa z toho trápenia, ale nejde to. Volala som aj Horicovi, no ten mi tiež povedal, že mám dať Vadimovi pokoj. Chcela som aspoň nech Vadimovi odkáže, že ma to mrzí, no zložil skôr, než som stihla čokoľvek povedať. O dva týždne ma čakajú štátnice a ja nemám silu sa ani učiť. Mirke a Pati som povedala, čo sa stalo. Ubezpečovali ma, že všetko bude v pohode a odpustia mi, že sa nevydržia tak dlho hnevať. No mýlili sa. Od hádky s Petrom a Vadimom som vždy hneď po škole chodila domov a čakala, či sa neozvú aspoň cez skype. Začala som odmietať chodiť večer von, v podstate som odmietala chodiť hocikam, okrem školy samozrejme, len kvôli tomu, že som sa bála, že by som mohla prešvihnúť ich pokus kontaktovať ma. Myslela som si, že sa mi Vadim ozve aspoň na skype, keďže sme si predtým volávali každý večer. No márne. Baby sa začali o mňa báť, každý deň za mnou chodili a prehovárali ma, nech sa idem s nimi zabaviť. Vždy som odmietla, tak ostali so mnou aspoň do kým mohli.

Dni ubiehali hrozne rýchlo. Ani som sa nenazdala a už tu bol deň štátnic. Bola som nervózna, mala som pocit, že nič neviem a cítila som, že to nedám. Ťažkú hlavu som si z toho nerobila, veď ďalší termín je hneď v auguste, takže pohoda, jediné čo ma trápilo bol Petr a Vadim. Stále nič. Žiadna správa o nich, ani obraz, ani zvuk. Prišla som do triedy, kde sa takmer všetci moji spolužiaci učili a snažili sa ešte aspoň niečo dostať do hláv. Sadla som si a namiesto skrípt vytiahla mobil. Prezerala som všetky sociálne siete, čítala som si správy od fanúšikov a žiadosti o ďalšie video, keďže posledné vyšlo pred dvomi týždňami. Zaujala ma jedna správa od fanúšičky kde mi písala, že má o mňa strach, pretože na poslednom videu som bola hrozne bledá a bez nálady, chcela mi nejako pomôcť. Usmiala som sa nad tou správou a potešilo ma, že sa o mňa zaujíma i niekto, kto ma takmer vôbec nepozná. Odpísala som jej. Prišla ku mne Paťa a prezerala si ma.

„Vieš o tom, že si sa usmiala prvý krát za asi tri týždne?"

„Nepreháňaj, určite to nie sú tri týždne."

„Fakt, myslím to vážne. Čo už sa ti niektorý ozval?" Pri spomienke na chalanov bola opäť moja nálada na bode mrazu.

„Nie a už sa mi asi ani neozvú, ja už fakt neviem, čo mám robiť."

„Všetko bude v pohode, neboj. Dúfam, že si sa učila, dnes je náš veľký deň a rozlúčime sa s týmito stenami."

„Mám pocit, že nič neviem a tak snáď sa niečo na mňa za tie tri roky nalepilo. Pokiaľ viem, ty ideš ďalej tak aké rozlúčime sa."

„Na štyri mesiace budem mať pokoj od školy, takže sa lúčim. Ty vždy vravíš, že nič nevieš a potom máš samé áčka tak netrep zas." Usmiala sa a štuchla do mňa. Práve som jej chcela odpovedať, keď nás volali, aby nám vysvetlili, ako to bude prebiehať. Obhajobu i skúšky sme mali naraz, takže tu budeme asi celý deň.

Ako prvé sme obhajovali práce, čo išlo celkom rýchlo, no skúšanie už bolo pomalšie. Hrozne sa to vlieklo a keďže bolo moje meno takmer na konci, bola som čím ďalej nervóznejšia. Konečne som bola na rade. Samozrejme som si vytiahla otázku, ktorú som nechcela. Snažila som sa ju obkecať a povedať všetko, čo ma napadlo. Snáď som to dala. Keď som vyšla z miestnosti, v ktorej sa skúšalo, Paťa ma hneď odchytila. „No čo, ako?" Nedočkavo čakala na odpoveď.

„A tak celkom fajn, povedala som všetko, čo som vedela."

„No vidíš, to budeš mať určite za A".

„Snáď hej." Pokrčila som ramená. V tom mi zazvonil mobil. Horlivo som ho vytiahla z kabelky. Bola to Mirka, pýtala sa ma, kedy končím. Napísala som jej, že ešte sa musí komisia zhodnúť na známkach, takže cca pol hoďka. Odpísala mi, že ma bude čakať pred školou a má pre mňa prekvapenie. Zasmiala som sa a ukázala sms Patrícií.

„Tak to ťa určite pozve na nejakú ožran párty, ako ju poznám."

„No tak to dúfam že nie."

„Musíme to ísť osláviť, nehovor že nie."

„Tak najprv musíme spraviť a potom oslavovať."

„Môžete ísť do triedy, oznámime vám výsledky." Povedal predseda komisie. Paťa ma nervózne chytila za ruku, cítila som, aká je od nervozity studená. Kývla som hlavou a vošli sme.

Z triedy sme vyšli úplne nadšené. Obe sme spravili, Paťa na samé áčka a ja som mala jedno béčko. Napísala som Mirke,že sme už skončili. Odpísala, že čaká pred školou. Mala som chuť rozbehnúť sa z budovy, no keďže sme na pôde vysokej školy, radšej sme pokojne odišli. Vyšli sme pred školu. Hneď som zbadala Mirku, išla som jej zamávať, no ostala som stáť ako obarená. S ňou tam stál...

Kto myslíte, že tam bude stáť? Vadim alebo Petr? Ktorí z nich jej odpustí skôr? :-)