Vadak alebo Hoggy

Koniec Utuberingu a cesta domov

Ráno som sa zobudila dosť neskoro, čo znamenalo, že som opäť nestihla raňajky. Práve som vychádzala z kúpeľne, keď sa mi prudko otvorili dvere do izby a dnu vbehol Vidrail, Vaďák a Martin (z kanálu Jmenuju se Martin). Mala som na sebe len omotaný ručník a keď som zbadala ich tváre, začala som sa hrozne smiať. Nevedela som, či boli viac zaskočení oni, alebo ja. Rýchlo som si pobrala oblečenie a zaliezla naspäť do kúpeľne a rýchlo som sa zamkla, keby náhodou mali ďalší super nápad a chceli mi vletieť i tam. Začali mi vyklopkávať a úchylnými hlasmi ma volali, aby som vyšla.

„Pojď k nám holčičko, mi ti neublížíme." Povedal Martin a ja som sa opäť neudržala a začala sa smiať.

„Neboj, mi tě nechceme znásilnit." Pridal sa k nemu Vadim.

„Ale budeš muset chlapečku, budeš muset," dokončil Adam.

„Vy úchylné hovädá, dúfam, že ste mi aspoň niečo jesť priniesli, keď tu už otravujete a neviete klopať", zakričala som na nich.

„Něco za něco," povedal Martin. Keď som sa obliekla, odomkla som dvere a videla, ako Martin v ruke drží bagetu. Natiahla som ruku, aby mi ju dal.

„Řekl jsem něco za něco", nadstavil mi líce a čakal, kedy mu dám pusu. Videla som, ako sa Vadim zamračil. „To by už stačilo Martine, nemusíme to přehánět", povedal a postavil sa medzi nás. Pozrela som na Vadima: „Mne to nevadí, veď je to len na líce." Nevinne som sa usmiala a čakala na jeho reakciu. Zaťal päste, ale ustúpil, vedel, že by nemal robiť žiadne scénky, niečo mi sľúbil. Martin sa víťazoslávne usmial a znova nadstavil líce. Pristúpila som k nemu a dala mu naň menšiu facku a zobrala som si bagetu. „Au", zakričal a chalani sa mu začali smiať. „To ťa nemohlo bolieť, zas neklam, dala som ti slabú."

„Ale bolelo."

„Tak nech ti to Vadim alebo Adam pofúkajú", sadla som si na posteľ a začala jesť bagetu.

Vadim si prisadol a spýtal sa: „Můžu si odhryznout?" Podala som mu ju, dva krát si odhryzol a dal mi ju naspäť.

„Něco nám snad uniklo?" udivene sa spýtal Adam.

„Nevieme o ničom, čo myslíš presne?"

„Ty a Vadim, Vadim a ty?"

„Ne, ukončila to dřív, jak něco mohlo začít." Adam nadvihol obočie a Martin stál s otvorenou pusou.

„Vadim prestaň." Povedala som tichým hlasom. „Fajn, nebudeme to dál řešit, jen jsem jim řekl, jak to je."

„No moc jsi nám toho neřekl," dobiedzal Martin.

„A ani viac nepovie, o nič nejde. Okej chalani, ste fajn, ale budem sa musieť zbaliť, zavolať si taxík a ísť na vlak."

„Pro mně přijedou rodiče, mužem tě vzít", povedal Vadim.

„Nie, v pohode, o chvíľu tu mám taxík, práve som si ho cez net objednala," zaklamala som.

„Tak jo, tak to se asi zas dlouho neuvidíme, kluci dáte nám chvilku, jen se rozloučíme." Objala som Martina i Adama a keď sa zatvorili dvere, otočila som sa k Vadimovi.

„Budeš mi chybět." Povedal smutne. „Ty mne tiež, ale veď si zas budeme aspoň písať a volať, možno ťa cez prázdniny prídem pozrieť". Silno ma objal a ja som vedela, že mi tiež bude veľmi smutno. Pri odchode sa ešte raz na mňa otočil, zamával mi a odišiel. Moje pocity boli zmiešané. Sadla som si na posteľ a premýšľala, ako sa dostanem na stanicu. O taxíku som klamala, nechcela som ísť s Vadimom, bála som sa, že by zasa začal riešiť náš „vzťah". No teraz som toho ľutovala. Chcela som mu napísať, že som si to rozmyslela, no namiesto toho som napísala Petrovi, či by pre mňa nemohol prísť a či by ma nehodil na stanicu, ak má teda čas. Behom pár minút mi odpísal, že vyráža a o 20 minút je pred hotelom. Nevedela som, čo budem robiť, tak som sa odhlásila z hotela a sadla si na lavičku pred hotelom. Prešlo asi 15 minút, keď pri mne zastalo Petrovo auto. Vystúpil, objal ma, pobozkal na líce, uložil mi tašky do auta a otvoril dvere na strane spolujazdca. „Ó, gantleman", povedala som (viem, že sa to píše gentleman, ale ona to povedala takto :-D)

Zasmial sa. „Jen k pěkným holkám", usmial sa a ja tiež. „Říkejte mi Petr, odteď jsem váš řidič, tak, kam to bude, slečno", spýtal sa vážnou tvárou a ja som sa začala smiať.

„Stačí na stanicu, ďakujem."

„Správné jsem slyšel na Slovensko? Není problém, slečno, k vašim službám." Naštartoval auto a vyrazil.

„Nie Slovensko, ale stanicu, s-t-a-n-i-c-u, vyhláskovala som mu to. Dobre Peťko, dosť bolo srandičiek, na stanicu len, myslím to vážne, nebudem ťa otravovať."

„Já jsem řidič, já rozhoduju a malý výlet mi neuškodí, i tak děláme pozítří v Bratislavě rozhovor, takže to není žádní problém, aspoň tam budu už o 2 dni dřív. Jen si budu muset najít místo, kde přespím, ale já nejsem nároční, mně postačí auto." Pozrel na mňa a šibalsky sa usmial. Prevrátila som oči a zaklonila hlavu. „No dobre, môžeš prespať u mňa na gauči, ale nič si od toho nesľubuj."

„Jé, to fakt, no ty si super." Usmial sa.

„Veď si čakal, že to poviem, tak sa netvár."

„No dobrá, přiznávám se, ale když nechceš, já se fakt vyspím v aute, nebo půjdu do hotela."

„Ale netrep, kam by si chodil, nevadí mi to a aspoň ti nejako oplatím tvoju ochotu ma zaviesť."

„To je v pohodě. Jinak už si to vyřešila s tím Vadimem?" povedala som mu o dnešnom ráne a o tom, že už je to nadobro uzavreté. Pozrel sa na mňa, usmial sa a povedal: "Tak to je super".

„Prečo super?" „Jenom tak, jsem rád, že jste to uzavřeli." Zamračila som sa naňho. „Ako myslíš." Ďalej sme sa bavili o všetkom možnom, len nie o Vadimovi, ten, ako sa zdalo, bol nadobro uzavretý, teda aspoň pred Petrom, no ja som sem tam naňho myslela. Nakoniec som mu povedala, že som trošku unavená, že si pospím, povedala som mu adresu, kde bývam a spala som až dokým ma nezobudil. Konečne som bola doma.