The Last Wish [DOKONČENÉ]✔

Eleven

Postavil som sa rovno pred ňu. "To nespravím." Pokrútil som hlavou.

,,Tak v tom prípade nezabi ani seba.. Dohoda?" Zdvihla som obočie. Keď nemôžem ja.. Jemu to tiež zadrhnem.. Nech sme na seba hnusný.

Uchechtol som sa. "Zbohom." Odstrkal som ju za dvere a zatvoril.

,,No taak!" Povdzychla som si.,,Akoby mi nestačilo 282 rokov bez nejakých pocitov, teraz musím žiť v tomto blbom nudnom živote aj naďalej!" Zakričala som a kopla do kovového koša na kraji ulici.

"To ty si to skončila!" Zakričal som na ňu cez okno.

,,Fajn.. Tak sa uraz.. Aj tak nič iné s tvojimi pocitmi nedokážeš!" Prekrútila som očami a išla domov. Zas nikto nebol doma. Sadla som si do obývačky.

Povzdychol som si. Ona ma privedie do hrobu.

Zapla som si telku a pozerala som dokiaľ niekto z rodiny nepríde.

Obliekol som sa. Potrebujem krv. Už včera som ju vynechal.

Niekto konečne vošiel dnu. Už som bola rada, že došla domov, a to som s ňou ani posledné dni nehovorila.

Nenápadne som si do tmavej uličky odviedol svoju obeď. Jej krv, nebola taká dobrá ako Alyina, no vystačilo mi to.

S mojou pestúnskou mamou som sa normálne rozprávala až do večera a večer som odišla z domu. Rozhodla som sa nájsť niekoho, kto by ma mohol zabiť, keďže ja to mám zakázané. No pochybujem, že niekoho nájdem aj tak. Ale len, čo som vyšla von som zbadala niekoľko ľudí, ktorí kráčali priamo ku mne. Ich poznám. V minulom meste odomňa chceli želanie. Ako ma tu do pekla našli? No ale vzdať sa im aj tak nedokážem. Oni chcú želanie. Keď im ho dám budem človek. A to nechcem. Taký obyčajný ľudský život nechcem žiť. Otočila som sa a obzerala sa. Táto ulica je slepá nemám kam ujsť. Jediný východ je smerom, z kadiaľ idú ku mne.,,To nie" Pošepkala som a zakryla si uši a stále cúvala dozadu. Uši som mala zakryté, aby som ich nepočula želať si, ibaže to mi nestačilo, tak som si začala spievať. Bola to tá pesnička, ktorú mi dva krát v škole spieval do ucha Louis. Bolo to to prvé, čo mi vzišlo na um. A tak som spievala a cúvala. Šťastie, že tu nežije veľa ľudí, inak by to vyzeralo moc divne.

Keď som sa túlal mestom, počul aom Alyu, ako si spieva pesničku, ktorú jej spievam rovno do ucha. Zamračil som sa a išiel tým smerom. Išlo k nej niekoľko ľudí a ona cúvala. Naklonil som hlavu na stranu. No dobre, ber to čert. Svojou upírskou rýchlosťou som k ním pribehol a všetkým zlomil väz. Potom som prišiel k Alyi a podal jej ruku.

Pozrela som mu do očí. Len tak zrazu boli všetci mŕtvy a on bol tu. Ruky z uší som si dala pomaly dole a vzala jeho ruku.,,Ďakujem" Vydýchla som si.

Prikývol som. "Chceš ísť domov?" Opýtal som sa jej.

,,Uhm. Noo.. Práve som z tadiaľ vyšla" Mykla som plecom.

"Tak sa môžeme prejsť, ak ti teda nevadí, že budem s tebou."

,,Nie.. Nevadí" Však jedna prechádzka neuškodí. A navyše, keby nedošiel už by som bola pravdepodobne človek..

Usmial som sa na ňu.

,,A kam pôjdeme?"

"Prejsť sa. Takže hoci kam." Mykol som plecami.

,,Hm.. Fajn.. Bezcieľne blúdim aj tak celý život" Povzdychla som si.

Objal som ju okolo pliec. "Fajn. Ideme do parku."

Keď sme došli do parku. Len sme sedeli na lavičke.

"Takže.. 282?" Zdvihol som obočie.

Jedným okom som pozrela naňho a potom pred seba. Mlčala som. Však to je aj tak súhlas.

"No dobre. Beriem to ako súhlas. Čiže, naozaj nemáš pocity?" Pozrel som na ňu.

,,Oplatí sa predstierať?" Prekrútila som očami.

"Nie." Pokrútil som hlavou.

,,No, nie nemám"

"Tak to máš.. Blbé. Čo si vlastne zač? Súvisí to s tým, kto si, však?" Pozrel som jej do očí.

Tá otázka. Hneď som odvrátila zrak a pozrela na zem. Ruky som si položila na uši. Nie, aby som ho nepočula. Nič mu nepoviem.

Povzdychol som si. Takže áno. "Poď sem." Objal som ju.

,,Nič ti nepoviem" Pošepkala som.

"Nemusíš." Pohladil som ju po vlasoch.

Úľavne som si vydýchla.

Veď ja na to raz aj tak prídem. Slabo som sa usmial. Bola zlatá.

,,Uhm.. Takže možno to bude znieť bezcitne, ale keď už vieš, že pocity nemám. Vieš, že mi na tebe nikdy nebude záležať?"

Prikývol som.

,,Žerie ťa to?" Zdvihla som k nemu hlavu.

"Bola si prvé dievča za dlhé roky, s ktorým som sa priatelil. Takže áno, žerie ma to." Mykol som plecom a pozeral do parku.

,,Tak si vypni pocity aj ty.. Nebude ti to vadiť.. Ja cítiť nič aj tak nemôžem"

"To nemôžem. Znova už nie." Pokrútil som hlavou.

,,Znova?" Zdvihla som obočie.

"Už som to párkrát urobil."

,,A prečo ti to nezostalo?"

"Vždy sa nájde niečo, čo nás prinúti znova cítiť."

,,No tak to je fajn.. Tiež by to tak mohlo byť u mňa"

"Možno je. Ani ja som nevedel, že sa to dá. Teda, bolo to nemožné." Mykol som plecom.

,,A prečo nechceš byť zas bezcitný?"