The Last Wish [DOKONČENÉ]✔

Fourty

Išla som v prvom rade do obchodov a zavolala som aj Riu. Babská podpora sa vždy zíde. Videla som to vo filmoch, chcela som to skúsiť. A bola to vážne sranda. Nakúpili sme toho strašne veľa, aby som úplne zmenila môj štýl. Potom sme išli do kaderníctva. Moje dlhé vlasy až pod zadok ak nie až po kolená som si dala ostrihať. Rovno som ich predala ľuďom, ktorí ich potrebujú. Dala som sa ostrihať niečo do stredu chrbta. Akurát mi to splynulo s mojou dlhou ofinou, čiže som už žiadnu nemala. Vlasy som si rozdelila normálne cez cestičku a nechala si ich vyžehliť. Toto som mala spraviť už dávno. Do večera som bola s Riou. Potom som šla domov. Cez túto noc som prišla na spôsob ako zapnúť Louisovi emócie.

Práve v televízii dávali správy. V jednom nákupnom centre, sa vraj strieľalo. Kopa mŕtvych ľudí. Bože.. Keď tam bola Alya.. A vlastne, je mi to jedno.

Došla som domov.,,Čau!" Povedala som drzo a veci si išla odhodiť do izby.

"Ahoj." Odvrkol som. Takže ona nebola v tom zmieňovanom nákupnom centre. Škoda...

Ako som si odložila veci išla som za ním.,,Ja.. Louis.. Chcem ti poďakovať za všetko, čo si pre mňa kedy ako s emóciami urobil" Objala som ho. Viem ako nenávidí tieto objatia.

Prekvapene som na ňu pozeral. A nie len tým, čo práve spravila. Ale aj jej výzorom. "To ťa cestou sem prešla kosačka?"Hneď som od nej odstúpil.

Zasmiala som sa.,,Ach.. Nenávidím ťa" Pokrútila som hlavou do strán, keď sme sa pustili.

"Je to obojstranné." Zdvihol som obočie.

Zachechtla som sa.,,Obaja vieme, že to nieje pravda. Keby si ma nenávidel a nemáš žiadne emócie zabil by si ma.. Len tak.." Naklonila som sa k jeho tvári.,,Máš ma rád a to ťa žerie" Pošepkala som.,,No horšie je, že ťa to zabíja. Z vnútra. Pretože, by si ma najradšej zabil.. Ale nemôžeš" Šepkala som a zblízka mu pozerala do očí.

"Mám ťa zabiť? Fajn. Urobím to hneď." Povedal som a pritlačil som ju k stene.

Zachechtla som sa.,,Len do toho! Ja sa ťa už nebojím. Nemienim.. Si iba slaboch.. Slaboch, ktorý si myslí, že tým ako bude zabíjať sa z neho stane niečo viac.. A pritom sa nechá tak ľahko vytočiť.. Ďalšia slabosť" Uškrnula som sa.,,Ak ma už teda mieniš zabiť, tak mysli na to, že ako ty budeš mojou skazou.. Ja budem tou tvojou" Zašepkala som chladne.

Uškrnul som sa. "Zbohom." Zašepkal som a zahryzol sa jej do krku.

Aj cez tú náhlu bolesť som sa musela pre seba usmiať. Hneď ako získa pocity zabije aj seba. Tak ako je on mojou skazou rovnako budem ja tou jeho. Toto je moje víťazstvo.

Jej krv mi vždy tak veľmi chutila. No teraz som si ju poriadne vychutnával. Bolo to predsa poslednýkrát, čo ju mám.

Bože.. On to robí naschvál? OK. To bude dobré. Za chvíľu už nič nepocítim. Bolesť sa stratí.

Tesáky som do nej zaryl ešte hlbšie a bolestivejšie.

Sykla som od bolesti a snažila sa polapiť dych. Najradšej by som už bola rada, keby nejako prestal.. Ale ubezpečím sa s tým, že budem mať konečne pokoj a aspoň nebudem žiť ten môj aj tak zbytočný život.

Rukami som si ju k sebe pritiahol ešte bližšie. Chystal som sa z nej vysať všetkú krv.

Zamrnčala som. Moje ruky som mu položila na chrbát a silno mu zaryla od bolesti nechtami pod kožu.

Zavrčal som a jej ruky bolestivo strhol za jej chrbát. Odtiahol som sa od nej. "Aké že to máš priezvisko?" Opýtal som sa jej. "Vlastne, je mi to na nič. Ja ťa pochovávať nebudem. Niekde ťa odhodim a bude to." Zasmial som sa a znova sa k nej nahol.

Potichu som sa zachechtla.,,Ty máš na ten humor prirodzený talent, čo?"

"Od prírody." Zasmial som sa.

Prekrútila som očami.,,No.. Dobrú chuť teda" Zdvihla som obočie.

"Vďaka. Aj mi chutí."

,,Snáď si tak dobre vychutnáš aj karmu.. Alebo pocity" Škodoradostne som sa zasmiala.

"Toho sa báť nemusíš. Ak si totiž upír vypne pocity toľkokrát ako ja.. Je nemožné vrátiť ich späť." Povedal som so sklonenou hlavou.

,,To mi príď povedať na cintorín, keď sa tak stane" Žmurkla som naňho.

"Tvoje telo zhnije niekde v tmavej uličke.. Nikdy ťa nepochovajú."

,,Tak to je blbé, lebo to ani nebudeš môcť komu povedať.. Totiž" Naklonila som sa k nemu.,,Nebudeš mať nikoho. Komu na tebe záleží.. Nikdy" Uškrnula som sa. Keď je aj on bezcitný, tak môžem byť aj ja. Túto hru predsa môžu hrať dvaja.

"No vieš.. Ja mám rodinu." Uškrnul som sa.

,,A kde je?" Pozrela som naňho ako na psíka.

"O takomto čase, zrejme doma."

,,Pravdepodobne.. A čo.. Ešte sa o teba vôbec zaujímajú?"

"Vieš, keď ty odídeš z domu preč, ja chodím za nimi." Uškrnul som sa.

,,Je mi ich ľúto.. Ak to je teda pravda" Uškrnula som sa.,,No už ma zabiješ konečne.. Alebo sa chceš ešte do kedy vykecávať?"

Zavrčal som. "Máš pravdu. Iba s tebou strácam čas. Mal som ťa zabiť už vtedy v škole. Ale ja nie. Musel som sa riadiť tým blbými pocitmi " Pokrútil som hlavou a tesákmi sa dotkol jej krku.