The Last Wish [DOKONČENÉ]✔

Twenty-six

,,Keď sa premením na človeka, tak tak aj budem vyzerať. Nezmení sa len moja krv.. Celý môj výzor.. Teda.. Postava zostane, ale napríklad.. Zmiznú mi tetovania, vlasy a oči tiež budem mať inej farby.. No bohužiaľ neviem akej, pretože ja som džin už od mala" Pozrela som mimo.

"Ou.." Na viac som sa nezmohol. Predstava, že sa úplne zmení.. Bola desivá. Bolo by to, ako keby som ju stratil, pretože keď bude mať city, môže byť úplne iná a keď k tomu príde aj výzor.. No, bude z nej iná osoba. Čo ak si potom uvedomí, že ma nenávidí a pošle kade ľahšie. Naozaj ma to všetko trápilo, preto som jej o tom všetkom povedal. Nemalo cenu, tajiť to.

,,Oh.. Ja viem.. Je.. Je možné, že to tak môže byť, ale nemusí.. Vieš.. Nesmieš strácať nádej" Mykla som plecom.

"Strácať nádej.." Zamrmlal som. "Toho sa báť nemusíš." Usmial som sa na ňu.

,,Dobre.. Tak.. Čo keby sme to spravili už teraz.. Nech to máme, čím skôr za sebou? Ja.. Nemám síce pocity, ale trochu obavy mám tiež"

"Uhm.. No dobre, ak si si ty istá. Ja ťa do ničoho nútiť nebudem, aby bolo jasné. A ešte jedna vec. To mám len povedať, že si želám a potom niečo povedať?" Pozrel som na ňu.

,,Hej..." Zhlboka som sa nadýchla.

"Naozaj si si tým istá? Keď to spravím, už nebude cesty späť." Povedal som vážnym hlasom.

,,Ja viem...No.. Želaj si" Mykla som plecom.

"Fajn.." Slabo som sa na ňu usmial. "Želám si, aby si aj ako človek, mohla žiť večne."

Udivene som naňho pozrela. On si vážne želal večný život pre mňa? Ja.. Ani neviem, čo povedať. No zvrátiť sa to nedá.. Želanie bolo vyslovené. Aj keď toto som nečakala. Želanie sa začalo plniť. Vzlietla som do vzduchu a obzerala som sa okolo seba. Nevedela som, čo sa deje. Okolo mňa boli nejaké trblietavé veci a ani som cez ne nevidela na Louisa. Cítila som ako mi celým telom prechádza divná energia. Postupne som išla na zem, až dokiaľ som nestála. Trblietky zmizli. S vyvalenými očami som sa pozerala okolo seba. Ono sa to vážne stalo? Fungovalo to?,,Louis.. Ako cítiš moju krv teraz?" Zdvihla som k nemu hlavu. Cítila som sa divne. Moc divne. Musela som sa uistiť, či som už človek.

Prekvapene a hlavne udivene som na ňu pozeral. Vyzerala nádherne. Ešte krajšie než pred tým, ak je to vôbec možné. Jej vlasy boli rovnako dlhé, no teraz boli plavé až blond. Jej oči sa zmenili na hnedé a poviem vám, bola naozaj nádherná. Ten jej pohľad, ma vedel poriadne rozhodiť. V tvári vyzerala rovnako, tak ako aj jej postava. No všetky jej tetovania zmizli. A jej krv.. No, bola cítiť ako ľudská, no bola niečím zvláštna. Asi tým želaním. Prišiel som až pred ňu a jej tvár som jemne chytil do dlaní. "Je ľudská, no je trocha iná, to bude najskôr tým želaním.. Ale.. Bože. Si nádherná." S úsmevom som ju pozoroval. Bol som ňou naozaj očarený. No bál som sa, ako sa bude správať. Aká bude.

Doširoka som sa usmiala..,,Som človek!" Skríkla som a hodila som sa mu nadšene okolo krku. Na toto si odomňa asi bude musieť zvykať. Konečne mám pocity.. Cítim sa šťastná.. Čiže to naplno budem využívať.

Ihneď som ju objal a usmieval sa ako idiot.

Pustila som ho.,,Ja.. Zatiaľ sa cítim šťastná, ale... Bože ja sa cítim šťastná! Chápeš to?!! Aaaaaaaa... To je úžasný pocit!" Hodila som sa na posteľ a smiala sa ako nejaký idiot, ktorý ušiel z blázinca.

Pozoroval som ju. Vyzerala byť naozaj šťastná. Ten jej úsmev.. Povzdychol som si. Keď si uvedomí aký naozaj som, odíde. Kto by sa predsa priatelil s upírom? Som len monštrum.. Môj úsmev povädol.

Vstala som a došla za ním. V očiach som mala iskričky. Chytila som ho za tričko a pritiahla ho k mojej tvári.,,Musíš ma naučiť cítiť všetky pocity! Chcem cítiť všetko! Radosť,smútok, vinu, žiarlivosť, strach.. Tie iné bežné ľudské pocity.. Chcem ich cítiť.. Aj tie zlé!" Vyvalila som naňho oči a potriasla som ním.

Prikývol som. Už vidím, ako mi ublíži. Toto bude najhoršia bolesť za celý môj život. Keď bude mať všetky pocity, mňa odkopne. Ale ja som sa jej nevedel len tak vzdať. "Nie. Nepomôžem ti."

Tieto tri slová ma riadne šokovali. Zrazu som sa cítila taká slabá. Ja.. Vedela som, že keď budem človek vykašle sa na mňa. Pustila som ho a vzdialila sa od neho.,,Mám.. Mám taký zvláštny pocit.." Pozrela som naňho. Pocit odmietnutia, smútku.,,Ja.. Vedela som, že to spravíš" Padla som na kolená.. Neudržala som sa. Táto emócia bola tak moc silná. Tak nekontrolovateľná. Zhlboka som dýchala. Vytiekli mi slzy. Pomaly som si prešla po líci.,,Bože.. Ja plačem" Nevedela som, či sa mám tešiť z toho, že mi práve odomkol emóciu, alebo mám plakať z toho, že mi práve odomkol emóciu. Nikdy by som nepovedala, že tie emócie sú tak silné. Že to tých ľudí až tak raní. Ako je možné, že ma to vážne zabolelo? Pri srdci? Myslela som, že len fyzická bolesť dokáže ubližovať.