The Last Wish [DOKONČENÉ]✔

Six

Len v teplákoch som išiel otvoriť. "Ahoj." Prekvapene som pozdravil.

,,Čau.. Kamoš!" Nastrčila som mu päsť a nadšene som sa usmievala.

Začal som sa smiať. "To si.. Z akého filmu odkukala." Pokrútil som hlavou, no vrazil som päsťou do tej jej. Ale nie tak, aby ju to bolelo.

,,Uh.. Robia to ľudia v dnešnej dobe nie?" Zdvihla som obočie.

"No áno.. Ale.. Je to vtipné. Ideš ďalej?" Zdvihol som obočie.

Prekrútila som očami.,,Hej." Vošla som dnu. Je čas na ďalšiu emóciu. Rozmýšľaj..,,Som smutná" Otočila som sa s kamnenným pohľadom k Louisovi.

Založil som si ruky na hrudi. "Hmm.. Vážne? A kvôli čomu?" Zdvihol som obočie.

Pozrela som na strop a snažila sa rozmýšľať. Fuu.. Herečka.. Ideš.. Podišla som k nemu.,,No.. Potrebujem sa s niekým porozprávať, no a potom som si uvedomila, že poznám len teba.. A keď sme jedli začal si tú tému s rodičmi. Asi je zbytočné skrývať, že mi to nie je jedno" Povzdychla som si. Neviem ako sa mi to podarilo, ale myslím, že to znelo moc presvedčivo. Keby som mala city, tak presvedčím aj seba.

Prišiel som k nej. "Ok. Tak hovor. Ale najprv.. Objatie." Pevne som ju objal. "To vraj pomáha."

Rozmýšľala som. Hm.. Tak fajn.. Objala som ho aj ja. Bože dievča spomaľ. Nikto nemení pocity rýchlejšie než ty.. Musíš byť presvedčivá. Preboha chodíš po tomto svete 282 rokov a nevieš ako sa správa normálny človek? Kričal na mňa môj vnútorný hlas. Jasné. To pomohlo.,,Môžme si prosím sadnúť" Zamrmlala som.

"Áno." Za ruku som ju ťahal do svojej izby. Neveril som jej. Určite nemá pocity. Počujem jej srdce. Vždy nepatrne zrýchli.

Išla som za ním. Sadla som si až v jeho izbe na posteľ.

"Tak hovor." Sadol som si k nej.

Bože.. Kde začať. Už z tohoto asi nevycúvam. Potom by mi neveril.. Ale mala by som asi plakať nie? Tak to neviem, či dokážem.,,Ja som nikdy nepoznala mojich pravých rodičov. Celý život cestujem len s pestúnskymi rodinami a aj to ma niekedy vyhodia." Pozrela som na zem.,,Ale najhoršie na tom celom je, že nikde kde idem sa necítim ako doma.. Alebo, že by som tam patrila.." Pozrela som mu do očí.

Povzdychol som si. Toto je v jej situáci uveriteľné, no aj tak neverím, že má aspoň všetky pocity. "Poď sem." Vtiahol som ju do objatia.

Objala som ho.,,Ďakujem.. Si jediný komu som to povedala" Odtiahla som sa.,,Takže ak to niekomu povieš.. Zabijem ťa" Usmiala som sa.,,Moje slabiny na mňa hlavne prosím nikdy nevyťahuj" S obavami som naňho pozrela.

"Som upír." Prekrútil som očami. "Ty sama vieš o mne veľa." Zasmial som sa.

Zamyslela som sa.,,To je asi fakt" Zachechtla som sa.

"Pustíme si niečo?" Zdvihol som obočie.

,,Kľudne" Mykla som plecom.

Zapol som Strážcov galaxie a ľahol si k Alyi. "Poď sem." Pritiahol som si ju k sebe.

,,Wow.. Pekné" Povedala som nakonci filmu. Bolo tam viac emotívnych chvíľ, čiže som sa snažila tváriť smutne, keď sa zišlo.

"To hej. Je to skvelý film. Vlastne všetko od Marvelu, je úžasné, takže si kľudne môžeme pustiť niečo ďalšie." Usmial som sa na ňu. Ležala hneď pri mne. Televízor bol hneď oproti posteli, takže sme obaja ležali v strede.

,,No.. Ja neviem..asi by sme mohli robiť aj niečo iné" Pozrela som naňho. Bol to pekný film, ale ja z filmov nemám žiadny zážitok, čiže to bolo dosť také.. O ničom.

"Fajn. Hm.. Čo tak nejaké stolné hry? Mám ich tu, keď sem príde Lynda aj s deťmi. Vieš, riaditeľka." Zasmial som sa.

,,Aha.. Hm.. Neviem.. Môžme.. Prečo si vlastne v treťom ročníku?" Nedávalo mi to zmysel.. Akože ja som tiež a vychodila som vlastne veľa škôl, lebo niesom tak zlá ako si všetci myslia.,,A zrovna v škole, kde učí tvoja sestra?"

"Chcela ma mať pri sebe. Ona je vlastne vekovo staršia, takže keď chcela byť riaditeľkou, musel tomu zodpovedať aj môj vek, vzdelanie a tak podobne. Muselo to byť všetko reálne.." Mykol som plecami.

,,Ou aha.. Tak to je.. Pochopiteľné" Zachechtla som sa.

"Hm.." Vybral som monopoly. "Som lietadlo." Zasmial som sa.

Vyprskla som do smiechu.,,Ja budeeem.. Toto auto" Mykla som plecom a vzala si figúrku. My sme svetový. Dvaja cca tristoročný blbci výzorom ako dospelí tínedžeri idú hrať monopoly.

"Že si to ty, môžeš ísť prvá." Uškrnul som sa.

Hrali sme až do večera.

"Paráda." Zasmial som sa. "Spravím ti večeru?" Pozrel som sa na ňu.

,,Nie ďakujem.. Niesom hladná" Ja nepotrebujem veľa jesť.. Stačí mi raz za deň. Možno občas dva krát.

"Pochybujem, že si od rána niečo jedla, takže ti aj tak niečo uvarím." Žmurkol som na ňu.

Povzdychla som si a postavila som sa.,,Hovorím, že niesom hladná. Ja veľa jesť nepotrebujem"

"No dobre." Otočil som sa k nej. "Verím ti, no aj tak, môžem niečo navariť."

,,Navar si, čo chceš.. Ale ja z toho nebudem" Založila som si ruky na hrudi.