The Last Wish [DOKONČENÉ]✔

Fifty-five

Zasmial som sa. Nemal som tuhý spánok. Na rozdiel od ľudí, majú upíri príliš ľahký spánok, ak nie sú samozrejme unavený až na smrť. "Ale.. kto že je tu hladný." Pozrel som na ňu jedným okom. "Mám ti niečo spraviť?"

Zamrnčala som.,,Neodchádzaj"

"Ale ty si hladná.." Pohladil som ju po líci a venoval jej bozk.

,,No a?" Zasmiala som sa.

"Si človek. Aj keď nesmrteľný, ale stále človek."

,,No a? To neznamená, že som krehká ako bábika, alebo, že neprežijem jeden deň bez jedla" Odfrkla som si.

Objal som ju. "Lenže ty si krehká ako bábika. Ani len netušíš, ako sa bojím, že ti ublížim. A k tomu by stačil jeden silnejší dotyk.." Skryl som si v hlavu v záhybe jej krku.

Zatvorila som oči.,,To je zlaté"

Odfrkol som si. "A vraj som chlap.."

Zachechtla som sa.,,Ten najlepší"

Zasmial som sa.

,,Teda.. Hm.. Mne stačíš" Zachechtla som sa a objala ho.

"Tak stačím?" Pretočil som si ju pod seba a ruky jej držal nad hlavou.

Zdvihla som obočie. Bola som vážne zvedavá, čo chce teraz spraviť.

Premiestnil som si jej ruky do jednej mojej. Voľnou rukou som jej potom prešiel cez líce, pery, bradu až na krku. Naklonil som sa k nej a jemne sa obtrel perami o tie jej. Pozrel som jej do očí. "Mám rád tvoje oči."

Pozerala som mu do očí. Je neuveriteľné, aké pocity vo mne táto osoba dokáže vyvolať. Bola som tak šťastná, že ho mám.,,Aj ja tie tvoje" Usmiala som sa.

Usmial som sa. Nútila ma k usmevu každú jednú chvíľu, čo som s ňou. "To je milé.. Takmer som kvôli tvojim očiam zabudol, čo som mal v pláne." Úškrnul som sa a rukou jej zišiel na bok, kde som ju zatiaľ iba jemne pošteklil.

,,Niesom šteklivá ak ti ide o to, budeš sa musieť snažiť viac" Zasmiala som sa. Nikdy som nechápala ako niekto môže byť šteklivý.

Zdvihol som obočie a pošteklil ju. "Vtedy si ale nemala pocity." Zasmial som sa a sledoval, ako sa podo mnou smeje a krúti. "Klamárka.. Si šteklivá."

,,Nie-niesom" Snažila som sa polapiť dych a striasť sa ho, až som mu kolenami kopala do chrbta.

So smiechom som si jej nohy obmotal okolo pása a pritlačil sa k nej. Nemala šancu, pohnúť sa.

Vzdychla som si a prestala som bojovať. Iba som naňho pozerala.,,Si zlý" Nadhodila som pohľad smutného psíka.

"Možno.. No nikdy by som ti neublížil. Dúfam, že to vieš." Pobozkal som ju na čelo a zahľadel sa jej do očí. Štekliť som ju už dávno prestal.

Pozrela som mu do očí a prikývla som.,,Verím ti"

Usmial som sa.

,,Môžeš ma pustiť nech ťa môžem pobozkať a vojsť ti rukami do vlasov?" Usmiala som sa.

"Hmm.. neviem prečo, no nejako ti neverím.." Prižmúril som na ňu oči.

,,Ja tiež neviem prečo" Zdvihla som obočie.

Zasmial som sa, no nepustil ju. Sklonil som sa k nej a pobozkal ju.

Zavrčala som do bozku.

Zahryzol som jej do pery a potiahol.

Prekvapene som vzdychla.

Úškrnul som sa jej do bozku a pokračoval. Jednou rukou som jej prešiel od kolena, cez stehno, ktoré som jej stlačil.

V bozku som pokračovala. Aj tak som mala pocit, že nemám na výber.. Z tohto miesta niet úniku.. Nie žeby som chcela.

Odtiahol som sa a oprel si čelo o to jej. "Mali by sme prestať." Povedal som zachrípnutým hlasom.

Práve, keď som chcela niečo povedať mi znova zaškrvŕkalo v bruchu. Povzdychla som si.

Zasmial som sa. "No poď. Niečo ti spravím."

Hneď ako povolil stisk som ho konečne prevalila pod seba.,,Keby si ma predtým neprekukol, bolo by to lepšie!" Zamračila som sa.

Zasmial som sa. "Myslíš si, že by si ma bez môjho vedomia, prevalila pod seba?"

Zavrčala som.

"Aj ja ťa milujem." Žmurkol som na ňu.

Mám pocit, že keby som bola hrniec plný vody na ohni, tak by som kypela.

"No tak.." Objal som ju a stiahol ju na seba.

,,Nepáči sa mi, že tu nemám žiadnu moc" Povedala som, ale potom mi niečo napadlo.. Však ty len počkaj, keď raz budem tvoja žena. Musela som sa pre seba pousmiať. Nech si užíva slávu, kým ešte trvá.

"Že nemáš? Je to naopak zlato. To ja sa už teraz cítim ako pod papučou." Zasmial som sa.

,,Ešte len budeš" Zamrmlala som si popod nos a zasmiala sa.

"Pff..." Zasmial som sa.

Rýchlo som vstala a zoskočila z postele.,,Poďme jesť.. Ja umieram"

Hneď som bol pri nej a vzal ju na ruky. Svojou upírskou rýchlosťou som ju posadil v kuchyni na stoličku a začal jej pripravovať raňajky, aj keď bol obed.

,,Vieš.. Možno som lenivá, ale chodiť ešte zvládnem" Pokrútila som nad ním hlavou.

"Povedala si, že umieraš."

,,Od hladu.." Zasmiala som sa.

"Veď preto." Položil som pred ňu toasty.

,,Vďaka" Začala som jesť.

S úsmevom som ju pozoroval. "Ak budeš ešte chcieť, povedz."

Prikývla som s plnými ústami.

Usmial som sa.

Keď som konečne dojedla tanier som od seba odsunula a oprela sa o stoličku.

Upratal som.

Postavila som sa a išla k nemu. Oprela som sa o linku a pozrela naňho.,,Čo teraz?"